Katy pochádza z Českej republiky a má 28 rokov. Venuje sa foteniu v zahraničí aj Českej republike – fotí všetky druhy fotiek až po akty. Modelingu sa venuje 8 rokov a z toho posledných šesť fotí prevažne v zahraničí. „Je to moja hlavná práca, ktorá ma živí a ktorá ma aj baví.“
V rozhovore sme sa rozprávali o tom, ako s fotením začala, o tom, čo považuje za svoje životné a pracovné úspechy aj o jej láske k cestovaniu…
- Ako si sa k modelingu dostala? Chcela si sa mu venovať vždy?
K modelingu som sa dostala úplne náhodou. Reagovala som na jeden inzerát, keď som mala 19 rokov, ohľadne fotenia, ale, bohužiaľ, nevyšlo to. Bola to skôr taká agentúra, ktorá nebola priamo na fotenie, ale išlo skôr o hostesingovú agentúru, čo som ja robiť nechcela, pretože som nebola priamo z Prahy. Ale dali mi odkaz na jeden web, ktorý som v tej dobe nepoznala, a to bol web fotopátračka. Ja som sa tam zaregistrovala a nejak mi tie ponuky začali chodiť samé. Tam som si vytvorila svoje prvé portfólio, keď som nazbierala svoje prvé skúsenosti, a tým som si vytvorila svoje prvé profesionálnejšie fotky. Nimi som sa mohla prezentovať ďalej, keď som sa dostala na zahraničné workshopy alebo workshopy pre zahraničných fotografov v Česku. A takto sa ďalej podávali kontakty, aby som mohla potom fotiť aj v zahraničí. Našla som aj zahraničné webové stránky, vďaka informáciám, ktoré som získavala z workshopov.
A či som sa tomu vždy chcela venovať – vždy ma zaujímala umelecká sféra, či už herectvo alebo modeling, ale nikdy som si nemyslela, že sa tomu nejakým spôsobom budem venovať. Myslela som si, že človek na to musí mať bohatých rodičov, že to všetko rodičia zariadia a ja som k tomu nejak nebola vedená, že je tu nejaká možnosť, že normálne dievča, ktoré pochádza z Chomutova, by takéto niečo mohlo robiť. Študovala som sociálnu školu a v nejakých 20 rokoch by mi vôbec nenapadlo, že o pár rokov neskôr budem žiť život, ktorý v dnešnej dobe žijem. Myslela som si, že budem viesť stereotypný život – dokončiť školu, nájsť si prácu, mať deti a byť šťastná v takom tom normálom stereotype, ktorý v tom svete je. Ja som našla niečo trochu iné a som za to neskutočne šťastná a vďačná, čo mi život priniesol.
- Čo považuješ za svoj najväčší pracovný či životný úspech?
Myslím si, že môj život celý od dokončenia strednej školy je úspech. Ale aby som to špecifikovala, pracovnými úspechmi pre mňa boli moje fotky na titulných stranách časopisov, fotenie pre americký Playboy alebo keď som si zahrala vo filme, čo bol môj splnený sen. A životným úspechom je, že som vďaka svojej práci mala možnosť splniť sen tiež niekomu inému. Myslím tým, keď som šla do New Yorku pracovne a mohla som so sebou vziať aj svojho priateľa. Ja som si splnila svoj pracovný sen, ísť do New Yorku pracovne, a jemu som splnila sen tiež. Na to veľmi rada spomínam.
- Čo máš na svojej práci najradšej a čo naopak považuješ za najťažšie?
Na svojej práci mám najradšej voľnosť, že si sama vo väčšine prípadov môžem organizovať svoj čas, môžem si vybrať kam chcem ísť, kam nechcem ísť. Keď si zariaďujem fotenie sama, tak si môžem zorganizovať svoj čas tak, ako chcem ja. Naopak, keď fotím s agentúrou, tak som rada, že si nemusím všetko zariaďovať, že agentúra spraví tú prácu za mňa. Takže toto na svojej práci milujem a tiež to, že môžem vďaka svojej práci cestovať, spoznávať miesta, na ktoré by som sa možno normálne nedostala alebo by to nebolo v takej krátkej dobe – že by som na to musela šetriť peniaze, musela by som si vziať dovolenku z práce. A ja to vidím aj v rámci svojej práce.
A čo je na mojej práci najťažšie, myslím, že taká tá psychická náročnosť. A tí ľudia to nevidia, že je to náročné, že keď je mi zle, či už psychicky alebo fyzicky, tak pred tým foťákom musím byť aj tak úžasná, šťastná a vysmiata a dať zo seba to najlepšie, aj keď mi nie je úplne dobre.
Ja si dodnes pamätám, keď som bola pred šiestimi rokmi v Dusseldorfe, v Nemecku, tak som sa tam dozvedela polhodinu pred fotením, že mi umrel psík a musela som ísť aj napriek tomu fotiť a musela som tú prácu urobiť ako najlepšie som mohla a bolo to naozaj ťažké. Takže tu sú určite momenty, ktoré sú pre mňa ťažké.
- Aký druh fotiek zvyčajne fotíš a aké fotíš najradšej?
Myslím, že väčšina fotiek je niečo medzi aktami a fashion, také glamour fotky. Myslím, že mám na to aj vhodnú postavu. Sú to fotky napríklad v spodnom prádle, publikovateľné fotky, ktoré môžu fotografi postovať na sociálnych sieťach a nemusia tam dávať cenzúru.
A najradšej fotím asi fashion, pretože to chce fotiť málokto a málokto to vie fotiť. Cítim sa v tom lepšie a vyžívam sa v tom, keďže to nie je pre mňa „ohrané“ a veľmi ma to baví.
- Na Instagrame o sebe píšeš, že si „travel lover“. Aké je najkrajšie miesto, ktoré si zatiaľ navštívila? Je nejaké miesto, na ktorom si ešte nebola, ale snívaš, že ho navštíviš?
Pre mňa najkrajšie miesto, ktoré som navštívila a zároveň môj splnený sen, ktorý som mala už keď som bola malá, je New York. Nie je to najkrajšie, ale je to jednoducho miesto, kde som nechala svoju dušu, svoje srdce a kam sa neskutočne rada vraciam. Nabíja ma to energiou a emóciami, ktoré ani nemôžem vyjadriť. A okrem New Yorku milujem Rím, Londýn. Ale ten New York je taký, že som o tom veľa snívala a ono sa to splnilo a hneď niekoľkokrát, za čo som neskutočne vďačná.
Čo sa týka miest, ktoré by som chcela navštíviť – ja mám také miesta, ktoré nie sú veľmi zmedializované. Veľa sa hovorí napríklad o Maledivách, ale to sú miesta, ktoré ma až tak nelákajú. Mňa by naopak lákala napríklad Jamajka alebo Bora Bora. A čo ma ďalšie láka alebo čo je taký môj detský sen, kam veľmi chcem ísť, tak je Disneyland v USA v Orlande. Tam by som sa tiež veľmi rada pozrela. Ja milujem Disney, milujem rozprávky. Aj keď mám 28 rokov a všetci si myslia, že by som už dávno mala byť dospelá, mať dospelý život, mať deti, rodinu. Ja som 28-ročná žena, ktorá sa cíti stále malá, nosí oblečenie s Disney postavičkami… Mne je proste takto dobre. Takže by som ocenila, keby ma ľudia nechali takú, aká som a netlačili ma do nejakých vecí, ktoré ja nechcem.
- Ak by si si mohla vybrať nejakú krajinu/mesto, kde by si chcela žiť, aké by to bolo?
To je veľmi ťažké, keďže ja som človek, ktorý je spokojný v Českej republike. Jediné, čo mi tu trochu vadí, tak sú ľudia alebo taká tá „česká“ povaha – tu sa úspech neodpúšťa a panuje tu závisť. Ja som spokojná v Českej republike, ale keby som si mohla ešte vybrať, tak by to možno bolo Taliansko, keďže mi je veľmi blízke a milujem taliansku kuchyňu. Takže možno kvôli tomu jedlu by som chcela do Talianska.
- Pandémia pravdepodobne ovplyvnila aj tvoj pracovný život… Čo bolo pre teba počas pandémie najťažšie?
Asi tá izolácia, bezmocnosť a nevedomosť – že som bola izolovaná od všetkého a od všetkých, keďže bývam 400 km od rodiny, presťahovala som sa na Moravu za priateľom. Potom tá nevedomosť, keďže sme nikto nevedeli ako dlho to tu bude, ako dlho to bude trvať, ako dlho budú zavreté hranice, a to bolo na tú psychiku asi najťažšie. Nikto sme nevedeli čo a ako bude a nemohol si človek plánovať nič do budúcnosti.
- Čo by si chcela v živote dosiahnuť? Je nejaké motto, ktorým sa v živote riadiš?
Ja nemám vyložene motto, ale mám také príslovie, ktoré veľmi sedí a ktoré som mala aj na svojom maturitnom plese, a to je – „všetko sa ti v živote vráti“ alebo „čo zaseješ, to zožneš“. Veľmi verím na karmu a na to, že to, čo dáš, sa ti aj vráti. To ma najviac sprevádza mojím životom.
A čo by som chcela v živote dosiahnuť… Ja nerada hovorím konkrétne veci, keďže sa potom bojím, že to nevyjde alebo to človek zakríkne. Ale čo chcem, je byť šťastná a spokojná a veľmi by som chcela to, aby mi ľudia nehovorili, aký mám žiť život alebo čo by som mala, čo by som nemala. Ja som spokojná tak, ako som a budem ešte spokojnejšia, keď ľudia okolo mňa začnú rešpektovať môj život a moje rozhodnutia. To, že do 30-tky nebudem mať deti a že budem žiť život, aký chcem a ďalej sa uvidí. Ale rozhodne nechcem len tak skončiť s fotením, rozhodne mám v pláne sa púšťať do ďalších projektov a veľmi ma baví môj život, to, aký vzťah mám so svojím partnerom, pretože môj partner je pre mňa už viac ako 10 rokov nielen mojím partnerom, ale aj mojím najlepším kamarátom. Ono to znie ako klišé, ale my spolu bývame v malom byte a veľmi sa obaja podporujeme, prajeme si, snaží sa ma motivovať. Až ma to niekedy štve, ale spätne si uvedomujem, ako to myslí dobre. A som naozaj veľmi rada, že mám pri sebe takého človeka, ktorý ma nesmierne podporuje a motivuje, a za to som veľmi vďačná. Takže tak, ako to mám teraz, by som to chcela mať aj v budúcnosti a k tomu ďalšie splnené ciele a byť šťastná.
A ešte by som k tomu chcela dodať, že si myslím, že je úplne normálne žiť nenormálny život nepochopený ostatnými ľuďmi, pretože nikto nepovedal, čo je normálne a čo nie je normálne. Mňa baví môj život, ktorý žijem a som rada za to, ako to je. Nemohla by som žiť ten „normálny“ život, ktorý má okolo mňa veľa ľudí. Ja som rada za to, čo robím. Je možné, že to už o päť rokov robiť nebudem, nikto nevie, čo bude, ale ja som za to neskutočne rada ako to mám. A to, akým spôsobom žijem, akú mám voľnosť, chcem ďalej odovzdať svojim deťom. To, že tomu nikto nerozumie je normálne.
