Zrejme každý z vás mi dá za pravdu, že lúčenia nie sú najpríjemnejším okamihom, ktorý sa nám môže stať, však? Ale čo ak to osud zariadi inak? Čo ak by ste mohli byť opäť so svojím milovaným princom? Dnešný Storytime sa nesie v podobnom duchu.
Už je to takmer rok, odkedy bez slova odišiel. Áno, Jakub. Stále ma to veľmi bolí. Nedokážem naňho prestať myslieť. Stále ho milujem aj keď neviem, či boli jeho city rovné tým mojim. Ako ma vlastne vnímal?
Spoznali sme sa v Nitre na univerzite. Do Nitry som sa s rodičmi presťahovala preto, lebo otec si tu našiel prácu svojich snov a ja som musela dokončiť svoj tretí rok na univerzite. Toto mesto je mi stále cudzie. Na začiatku som si nevedela zvyknúť na nový byt ani na novú školu. V prvý deň školy som však spoznala Jakuba, áno, môjho milovaného Jakuba, ktorý bol poverený rektorom školy, aby mi ukázal školu. Bol o dva roky starší než ja a v máji sa mal postaviť pred školskú komisiu a získať vysnívaný magisterský titul. Bol vysoký, s čiernymi vlasmi, ktoré mu padali do tváre. Ruky mu pokrývali tetovania. Aj keď to celkom nebol môj typ, niečo ma na ňom nesmierne priťahovalo. Bola to jeho charizma alebo len to, ako sa na mňa díval? „Nič si nenamýšľaj,“ povedal môj vnútorný hlas. Má pravdu, pozeral sa na mňa úplne normálne.
Hneď po prvom dni v škole mi začal písať na Instagrame. Bola som milo prekvapená a popravde som veľmi chcela, aby mi napísal a zrazu aha ho, skutočne napísal. Odvtedy sme si písali nonstop. A keď hovorím nonstop, myslím tým naozaj nonstop. Cítila som sa ako v raji. Bol taký sladký a tie pohľady; skutočne sa na mňa pozeral inak ako na iných.
Po prvom roku sa toho zmenilo veľa – ja som získala svoj bakalársky titul a Jakub – ten je preč. Odišiel. Bez jediného slova. Bez rozlúčenia. Nereagoval na moje správy a ani na zmeškané hovory. Čo sa s ním stalo, nevedel nik, ani jeho kamaráti. Teda možno niečo tušili, len mi o tom nepovedali. Nesmierne ma bolela skutočnosť, že tu nie je so mnou. Nejednu noc som plakala tak dlho, až kým som nezaspala. Takmer každú noc sa mi o ňom sníval sen. Nevedela som sa cez to preniesť. Teda až doteraz.
Presťahovala som sa do Bratislavy a našla si tu skvelú prácu v jednej marketingovej spoločnosti. Bola to tvorivá práca, taká, akú som vždy chcela. Mala však jednu jedinú nevýhodu – pracovala som dlho do noci a späť domov som sa vracala po tme. Celkom som sa bála, ale nikdy sa mi nič zlé nestalo a verila som, že sa mi nič nestane ani tentokrát. Mýlila som sa.
Z práce som sa odviezla električkou tak ako obvykle na zastávku neďaleko môjho bytu. Netrvalo dlho, kým som si všimla, že za mnou niekto kráča. Najprv som tomu neprikladala žiadnu váhu, ale keď sa ku mne osoba začala pomaly približovať, strach vo mne rástol. Pridala som do kroku, ale osoba za mnou bola rýchlejšia a dobehla ma. Schytila ma za ruku a prudko otočila tak, aby som jej videla do tváre. Keď som videla, kto to je, ostala som nehybne stáť a nepovedala som ani slovo.
Áno, bol to on, Jakub. Čo tu robí? Prečo ma sledoval? Čo odo mňa chce? Chcel ma objať, ale ja som sa prudko odstrčila. Stále som nepovedala ani slovo. „Stále si krásna,“ povedal s úsmevom na tvári. Vo vnútri som bola nesmierne šťastná, že ho konečne vidím. Nechcela som to však dať najavo. „Prečo si tu?“ opýtala som sa chladným tónom. Z jeho výrazu bolo jasné, že je mojou otázkou prekvapený. Povzdychla som si. „Jakub, je to už viac ako rok,“ povedala som. „Ty si sa mi však neozval ani raz, ani jeden jediný raz,“ dodala som. Nič nepovedal, len ma objal. Objatie som mu neopätovala. Opäť som sa odtiahla a otočila sa. „Maj sa, Jakub,“ povedala som mu a začala som kráčať smerom od neho. Stál tam ako bez duše. Aj keď som v tej chvíli nevedela, či som spravila správne rozhodnutie, teraz som si viac než istá, že to bolo jedno z najlepších rozhodnutí, aké som kedy urobila.
Nie každý milostný príbeh končí šťastným koncom a ten náš je jeden z nich.
Tento príbeh je vymyslený a nenachádza sa v ňom (možno) žiadna zhoda s realitou.
