Bola som na párty, kde som prišla o svoje panenstvo. Randila som s populárnym chlapcom necelé tri mesiace. Volal sa Leo. „Je všetko v poriadku?“ opýtal sa ma a nežne ma objal. „Áno, bolo to pekné, takto som si to vždy predstavovala,“ pošepkala som. „Si taká krásna,“ usmial sa na mňa. Rozosmial ma. Vyčaril mi na tvári širokánsky úsmev. Mala som pocit akoby som sa doňho zamilovávala stále viac a viac. „Čo ak by som ťa odprevadil domov?“ opýtal sa ma. „Áno, prosím,“ povedala som potichu. Obaja sme vstali z postele, obliekli sa a kráčali smerom k dverám izby. Keď sme zišli dole schodmi, všetci sa na nás začali pozerať a niektorí z nich aj tlieskali. Pozerala som sa okolo seba zmätene a nebola som si istá prečo sa to celé deje. „Kamoško, ty si to zvládol,“ povedal niekto spoza mňa. Pozrela som sa na Lea a všimla som si, ako sa zmenil jeho výraz tváre. „Skutočne si nikto z nás nemyslel, že to ešte stihneš. Teraz ti celý tím dlží peniaze,“ povedal jeden z Leových spoluhráčov. „Č-čo?“ povedala som tichým hlasom, zatiaľ čo som sa pozerala na Lea. „Erika, môžeme…,“ začal hovoriť, ale jeho ďalší spoluhráč ho prerušil: „Leo práve vyhral stávku. Mal tri mesiace na to, aby ťa pripravil o panenstvo. Ak uspeje, tak mu všetci musíme dať sľúbené peniaze. A ako tak pozerám, tak sa zdá, že uspel,“ smial sa Leov spoluhráč. Všetci ostatní v miestnosti sa pridali. „Ale neber si to nejako osobne. To je to, čo my chlapci robíme, však, Leo,“ opýtal sa Lea jeho kamarát. Pozrela som sa na Lea – jeho oči boli plné ľútosti. Bolo už však neskoro. Neskôr prikývol: „Áno, Erika, bola si len stávka.“ Nezvládla som to. Otočila som sa a utekala preč, čo najďalej. Všetko to bolo len klamstvo.
Leo bežal za mnou a chytil ma za pás: „Erika, prosím, počkaj.“ „Nechytaj ma,“ odstrčila som ho od seba. „Neopovažuj sa ospravedlňovať, veľmi dobre si vedel čo robíš,“ kričala som naňho. „Áno, máš pravdu, ale nemyslel som si, že sa zamilujem,“ povedal roztraseným hlasom. Sarkasticky som sa usmiala: „Vyhral si, bež si vyzdvihnúť svoju cenu, úbožiak.“ „Nie…“ „Aké nie? Vôbec ma netrápi, že som dnes prišla o panenstvo, aj tak som to mala v pláne a ty si bol tu a spravil si, čo bolo potrebné,“ klamala som. „Čo? Nerozumiem,“ povedal Leo zmätene. „Nemusíš tomu rozumieť,“utrela som si slzy a otočila som sa ku všetkým, ktorý stáli pred domom a sledovali nás: „Leo nebol jediný, ktorý mal dnes v noci splniť úlohu. Ja a moja najlepšia kamarátka sme taktiež uzavreli stávku, stávku o tom, že tu dnes prídem o panenstvo a hľa, prišla som oň,“ ako veľmi neznášam klamať. „To určite,“ povedal niekto z davu. „Je to pravda, už skôr som sa totiž dohodla s jedným chlapcom, ale Leo mi jednoducho padol vhod,“ dodala som. Leo mal slzy v očiach. Nevedel čo má povedať, až nakoniec prikývol. „Posledné tri mesiace s tebou boli fajn, ale asi by bolo dobré to ukončiť,“povedala som. „Á-áno… maj sa,“ povedal Leo so sklopeným zrakom. Nastúpila som do svojho auta a rozplakala sa. Slzy mi stekali po tvári ako šialené. Mojej najlepšej kamarátke som napísala správu, že odchádzam. Tak sa aj stalo. Naštartovala som auto a namierila si to domov.
Pozrel som sa smerom hore a zbadal som Eriku ako na mňa pozerá. Dúfal som, že klame. Bola zranená. Falošne sa usmiala, otočila sa a odišla. „Povedz, Leo, že bola aspoň taká dobrá ako vyzerá,“ povedal Adam, môj spoluhráč. Bez premýšľania som ho udrel päsťou priamo do tváre. „Nikdy o nej takto nehovor. Počuješ? Nikdy,“ kričal som. „Čo robíš, kámo,“ povedal zatiaľ čo si držal krvácajúci nos. Neodpovedal som mu, namiesto toho som sa otočil a odišiel. Sledoval som Eriku. Možno ak sa ešte raz ospravedlním, tak mi to celé odpustí. Možno. Sledoval som, ako nastúpila do auta. Zatvorila oči a začala plakať. Veľmi ma to bolelo, keď som ju videl, že plače a obzvlášť, keď som vedel, že plače kvôli mne. Urobil som krok bližšie k autu, ale naštartovala a odišla. Rozutekal som sa k svojmu autu a sledoval ju na ceste domov. Chcel som len, aby bola v poriadku. Šoféroval som asi päť minút, keď Erika zrýchlila. Zdvihol som hlavu, aby som uvidel o čo ide. Opäť spomalila, ale to čo som uvidel potom som nečakal – auto, ktoré sa hnalo ulicou neuveriteľnou rýchlosťou nabúralo do Erikinho auta. Okamžite som zastavil, vystúpil z auta a utekal k nej. Otvoril som dvere od jej auta. „L-Leo, pomoc, p-prosím,“ povedala nevládnym hlasom. „Mám ťa,“ povedal som. Môj dych nestačil. Obopla svoje ruky okolo môjho krku. Položil som ju na sedadlo svojho auta. „Si zranená?“ opýtal som sa zvedavo. Bol som vystrašený. Potriasla hlavou. „Aj keď si dnes večer plánovala prísť o panenstvo, je mi veľmi ľúto, čo som urobil,“ povedal som jej z povzdychom. „Ostaň tu, idem pomôcť ostatným,“ povedal som Erike a rozbehol som sa k autu staršej ženy, ktorá do nej vrazila. Pomaly som vybral z auta aj jej psíka. Posledné, čo si pamätám, je výbuch auta, ktoré explodovalo, a tú bolesť na mojom tele.
Leo sa vybral späť k autu staršej ženy, aby jej pomohol. Tá mu niečo povedala a on sa vrátil späť k autu. V duchu som namietala, ale nemala som silu kričať. Videla som ako hustý dym stúpa z auta k oblohe. Otvorila som dvere a chcela som ísť k Leovi, aby som videla čo sa deje. Leo sa zrazu otočil a v rukách mal psíka. Položil ho na zem a ten sa hneď rozutekal k svojej pani. Leo sa usmial, najprv na psíka, potom na mňa. Bol taký krásny, keď sa usmieval. Ale toto celé trvalo asi len tri sekundy. Potom nasledoval výbuch z auta. Zasiahlo ho to, tá explózia. „Nie, nie! O môj Bože. Nie, prosím,“ rozutekala som sa k nemu. Keď som bola blízko pri ňom, chytila som ho za ruku a snažila som sa ho odtiahnuť. „Moja noha,“ pošepkal. „Prosím, Leo, snaž sa,“ plakala som. „Erika, nejde to… moja noha, bolí to,“ povedal Leo. Cítila som tú bolesť v jeho hlase. „Leo, opäť to vybuchne, musím ťa odtiaľto dostať,“ dym ma dusil a nebola som schopná plynule rozprávať. „Choď odtiaľ preč, čo najďalej a zavolaj pomoc,“ povedal. „Pomoc je už na ceste. Ale, Leo… nevytiahnem ťa odtiaľto sama, musíš mi pomôcť,“ prosila som ho. „D-dobre, tak na tri,“ prikývol. Keď som narátala do tri, podarilo sa mi vysunúť, ale nie úplne. „Ako sa cítiš? Pomoc tu bude každú chvíľu. Všetko bude v poriadku,“upokojovala som ho, aj keď som už myslela na najhoršie. „Erika… prepáč, nemal som to… moje nohy, hrozne to bolí,“skríkol Leo od bolesti. „Nerozprávaj, upokoj sa,“ hladkala som ho po hlave, „pomoc už je tu, pozri.“ Jeho telo vyzeralo konečne zrelaxované, keď zúboženým pohľadom sledoval, ako sa k nemu blížia záchranári.
Už to bolo šesť dní, odkedy sa stala tá nehoda. Nevidela som Lea, odkedy som naposledy odišla z nemocnice – to bolo pred piatimi dňami. Celý ten čas som bola ako vymenená, cítila som sa ako bez duše. Po všetkých prednáškach v škole som sadla do auta a namierila si to rovno do nemocnice. Sledovala som ho, ako sa bezducho díva na strop. „Leo…,“povedala som potichu. „Ahoj,“ odpovedal. „Nevedela som… je to pravda, že už viac nebudeš môcť hrať?“ opýtala som sa. Pozrel sa na zem a povedal: „Už viac nebudem môcť ani len chodiť.“ Zhlboka som sa nadýchla. „Je mi to ľúto… všetko je to len kvôli mne,“ rozplakala som sa. „Pomohol si mi a teraz, kvôli mne, nemôžeš robiť to, čo najviac miluješ, hrať futbal.“ Pozrel sa na mňa a nežne mi povedal: „Nič nie je tvoja vina, ja som ti chcel pomôcť a urobil by som to znova. Znamenáš pre mňa veľa. Erika, nikdy mi nešlo o hlúpe peniaze. Ja som chcel teba, naozaj som sa do teba zamiloval…“ Prerušila som ho. „Ja viem,“ prikývla som, „ale stále ma mrzí, ako to skončilo.“ „Možno je tu ešte nejaká šanca, že by sme mohli začať od začiatku,“ povedal s nádejou. „Ja neviem. Možno áno. Nie je to tak, že by som ťa nemala rada, ale už ti jednoducho neverím,“ povedala som úprimne. „Rozumiem. Možno by sme mohli ostať priateľmi a čo bude ďalej, to uvidíme,“ povedal s úsmevom. Prikývla som a aj ja som sa usmiala. Sedela som na jeho posteli ešte asi tri hodiny. Rozprávali sme sa a bolo mi s ním naozaj dobre. Možno to naozaj nie je zlý chlapec. Ale to ukáže až čas.
Tento príbeh je vymyslený a nenachádza s ňom (možno) žiadna zhoda s realitou.
