Roman sa stále snažil a ukazoval mi, že mu na našom vzťahu skutočne záleží. Nenúti ma, aby som s ním komunikovala, ale aj napriek tomu mi píše každý deň v týždni. Každá jedna správa, ktorú mi poslal, hovorí: „Počkám“. Úprimne povedané, nemám chuť ho vidieť, ani ho počuť. Ale na druhej strane, chcem odpovede. Odpovede na moje otázky. Nech to znamená čokoľvek. Preto som sa mu dnes rozhodla odpísať. „Počúvam,“ napísala som. Netrvalo to ani 10 sekúnd a zavolal mi. „Lucka,“ povedal. „Varujem ťa. Nechcem počuť žiadne prosby ani nič podobné. Proste mi povedz pravdu, aby sme sa obaja mohli posunúť ďalej. Povedz mi všetko, ale aj tak neviem, či ti vôbec mám ešte niečo veriť.“ Povzdychol si. „Poviem ti pravdu. Nič viac, iba čistú pravdu,“ povedal predtým, než začal rozprávať, ako sa vlastne celá táto situácia začala. „Pred troma týždňami som dostal správu vrátane fotky toho chlapca. Ver mi, keď ti poviem, že som ostal ako obarený a nevedel triezvo rozmýšľať. Ignoroval by som to, keby to dieťa nevyzeralo ako ja. Ale sama si videla, že je to moja verná kópia. Bol to veľký zásah do môjho života, do nášho spoločného života. Musel som prevziať zodpovednosť. Nechcem, aby vyrástol bez otca, tak ako ja. Preto som sa rozhodol ho navštíviť. A ani som si neuvedomil, že sa to celé stalo presne na naše výročie, ale všetko sa to zomlelo tak rýchlo… Preto som si tak rýchlo zarezervoval letenku, aby som ho mohol vidieť. On… vyzerá presne ako ja, Lucka. Je to dobre vychované dieťa s veľkým úsmevom na tvári. Musí to byť môj syn.“ Potom prestal hovoriť. Zrejme si uvedomil, ako veľmi mi ubližuje, keď takto hovorí o dieťati, ktoré tu pred troma týždňami ešte nebolo. Je to kruté očakávať, že sa vzdá cudzieho dieťaťa kvôli mne. Bolelo ma to a zraňovalo. Musela som sa ale vzchopiť. Toto nemôže ďalej pokračovať. Nedokážem žiť s pocitom, že s ním budem mať rodinu, aj keď on už tú svoju má. „Rozumiem,“ môj hlas sa triasol. „Neviem, čo mám povedať. Verím, že so svojou novou rodinou budeš šťastný.“ „Lucka,“ povedal pokojne, „jeho mama ma vôbec nezaujíma. On je síce môj syn, ale s tebou plánujem prežiť celý svoj život.“ „Vzdávam sa, Roman. Nezvládam to. Ukončme to tu a teraz,“ povedala som so slzami v očiach. „Nie,“ prosil ma. „Daj tomu čas, daj nám čas. Nemôžem ťa stratiť,“ znel, ako keby som práve ranila jeho city. „Nemáme sa viac o čom rozprávať,“ vypla som hovor a začala znova plakať. Bolí to. Bolí ma predstava, že som práve stratila človeka, s ktorým som plánovala budúcnosť. Človeka, ktorého nadovšetko milujem.
Sedel som pri Romanovi, keď telefonoval s Luckou. Zrazu položil telefón. Nikdy predtým som ho takéhoto nevidel. Je to ako keby mu niekto vytrhol srdce priamo z hrude a nechal ho vykrvácať. Je z neho troska. „Neviem, čo mám robiť, Rišo. Milujem ju, veľmi, ale tiež nechcem, aby ten malý vyrastal bez svojho otca. Nemôžem to dopustiť,” hovoril zranene. Vedel o čom hovorí. Náš otec nás tiež opustil, preto Roman nechcel urobiť to isté. „Takéto veci potrebujú čas. Nechaj ju, nech si to premyslí, ale nezabúdaj ani na toho malého, buď s ním aj naďalej v kontakte.“ „Máš pravdu,“ odpovedal. Obrazovka jeho telefónu sa zrazu rozsvietila. Povzdychol si a vzal telefón do rúk. „Píše mi jeho matka. Poslala mi jeho ďalšiu fotku.“ Bol som zvedavý, ako vyzerá môj synovec. „Pozri sa, to je ona, jeho mama,“ povedal Roman pretým, než na mňa namieril telefón. Po tom, čo som videl, som si želal, aby to nikdy neurobil. Prial som si vrátiť späť čas, aby som nemusel tú fotku vidieť. Prial som si, aby som sa nikdy nevrátil späť zo zahraničia. „Rišo,“ môj brat začal panikáriť. Urobil som krok späť a padol na zem. Krútila sa mi hlava. „Rišo, čo sa deje?“ „To je ona,“ povedal som zmätene. Nemohol som dýchať. „Čo?“ „Tá žena. Poznám ju.“
„Viem, že ma práve teraz nechceš vidieť, ale toto je veľmi urgentná situácia,“ napísal mi Roman. Tá správa ma vydesila. Rozhodla som sa, že sa s ním stretnem. Keď som otvorila dvere, videla som Romana a Riša, ktorý bol celkom bledý. Keď som ich videla v takomto stave, vydesila som sa ešte viac. „Roman, čo… stalo sa niečo?“ V miestnosti vládlo hrobové ticho. Moje srdce začalo biť rýchlejšie. Niečo je zle. Niečo sa určite stalo. „Môžete so mnou hovoriť? Desíte ma,“ kričala som. Roman ma posadil za stôl oproti nim. „Prosím,“ prosila som ich. Roman si povzdychol. „Je tu šanca… nie… sme si viac než istí, že ten chlapec je Rišov.“ Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila, čo práve povedal. „Čo?“Roman sa díval na Riša, ktorý si celý ten čas zakrýval uši. Bola som zmätená. „Tá žena… poriadne som ju nepoznal a ani som si ju nepamätal. Keď ma kontaktovala, myslel som si, že ide o vtip a mal som ju v pláne ignorovať, až kým mi neposlala fotku toho chlapca. Naozaj som si nepamätal, ale Rišo áno.“ Miestnosť opäť stíchla. Zmocnila sa ma panika. „Roman, pokračuj,“ kričala som. Roman ma schmatol za ruku a odviedol preč z izby. Keď sa na mňa pozrel mal slzy v očiach. „Rišo mi povedal, že bol v tú noc na párty. Bol zdrogovaný. Vek, ktorý ten chlapec má, by zodpovedal času toho incidentu.“ „Roman, ja asi nerozumiem…,“ prerušil ma. „Bol sexuálne napadnutý, Lucia. Napadnutý a zneužitý a ten chlapec je výsledkom toho, čo sa v tú noc stalo.“
Všetok ten smútok, dni, ktoré som strávila plačom v posteli kvôli môjmu snúbencovi, ktorý má údajne dieťa… všetko to bolo zbytočné. „On… on bol…,“ prehltla som slinu, veľmi ťažko. Nechcela som to vysloviť. Slzy sa mi vynorili z očí a začali mi tiecť po lícach. Roman plakal tiež. Nikdy som ho nevidela plakať. Sklopil pohľad a neodvážne prikývol. Takže to bola pravda. Otočila som sa a šla späť do izby, v ktorej sedel Rišo. Stále si zakrýval uši. Bol ako malé dieťa, ktoré nechcelo počuť krutú pravdu. „Rišo,“ povedala som potichu. Sadla som si vedľa neho. Silno som ho objala. Chcela som, aby cítil, že nech sa deje čokoľvek, ja s Romanom sme stále jeho opora. Začal plakať. „Je mi to ľúto, je mi to veľmi ľúto,“ povedala som potichu. Plakali sme, všetci traja. Roman si sadol k nám a taktiež ho objal. Pozrela som naňho – mal opuchnuté oči podliate krvou. Neskôr sa na mňa Rišo pozrel, videl, že sa naňho dívam. „Nemáš sa za čo ospravedlňovať, Lucka. Nie je to tvoja vina, nič z toho,“ povedal potichu. „Ale ani tvoja,“ povedal mu Roman, zatiaľ čo ho potľapkal po pleci. „Želám si, aby som nikdy nevidel tú správu… ja… veľmi sa vám obom ospravedlňujem.“ „Nikto z nás nespravil nič zlé, tá žena, zrejme o tom celom vedela a narafičila to,“ povedala som. „Myslel som si, že to, čo sa vtedy pred rokmi stalo, nikdy nevyjde na povrch…,“ povedal Rišo, stále plakal. „Len chcem, aby si vedela, že Roman je nevinný. Prosím, nemôžeš sa s ním rozísť kvôli mojej hlúposti,“ dodal. Prikývla som a jemne som sa usmiala. „Netráp sa tým. Najviac dôležitý si teraz ty. Musíme dať celú túto situáciu do poriadku.“ „Vážim si vašu pomoc, ale na všetko potrebujem čas. Chcem si to celé nechať uležať v hlave.“ Ja a Roman sme prikývli a pozreli sa na seba. Po zvyšok večera sme už len sledovali filmy a robili Rišovi spoločnosť, aby sa necítil osamelo a aby vedel, že v nás má oporu.
„Konečne zaspal,“ pošepkala som Romanovi. Otočila som sa a videla Romana, ako sa ku mne pomaly blíži. Postavila som sa. Tak veľmi mi chýbala jeho vôňa. Díval sa na mňa a nežne sa usmial. Ja som sa však naňho nedokázala pozerať. Nie po tom všetkom, čo som mu povedala. Je jedno, že bol v tomto úplne nevinne. Cítim sa zle kvôli tomu, že som ho takto obviňovala. Cítila som, ako sa mi slzy tisnú do očí. „Pozri sa na mňa,“ povedal Roman. Chytil moju bradu, čím ma donútil, aby som sa naňho pozrela. Chytil moju tvár a povedal: „Nič z toho nie je tvoja vina, Lucka.“ Moje emócie boli silnejšie ako ja. Začala som plakať. Znova. „Je mi to ľúto.“ „Nie, nie, žiadne ospravedlnenia,“ povedal Roman zatiaľ čo mi utieral slzy. „Láska, tvoja reakcia bola úplne prirodzená. Netráp sa tým.“ „Ale nebola to ani tvoja vina. Aj keby to bolo tvoje dieťa, nemala som právo dať ti na výber. Nemala som byť taká sebecká. Namiesto toho som si zvolila ťa stratiť. Som strašná osoba, Roman,“ môj plač sa stále stupňoval. Objal ma, silno. Tak veľmi mi to chýbalo. „Potrebovala si len čas. Neopustila by si ma a vieš prečo? Pretože k sebe patríme a ty to vieš. Nevzdal by som sa ťa. Chcem ťa späť, Lucka. Veľmi mi chýbaš,“ Roman začal plakať tiež. „Ľúbim ťa, kráska,“ dodal s úškrnom na tvári. „Tiež ťa veľmi ľúbim,“ odpovedala som mu. „Musíme dať Rišovi čas, potom vyjasníme celú situáciu s tou ženou a aj jeho synom, čo ty na to?“ „To znie ako dobrý nápad,“ prikývla som. „Mám ďalší dobrý nápad, čo keby sme šli do postele aj my dvaja, tak mi chýbalo usínať vedľa teba,“ povedal Roman s flirtujúcim tónom. „Áno, poďme,“ prikývla som s úsmevom na tvári.
***
„Miško, poď okamžite sem,“ Rišo naháňal svojho syna v kostole. Všetci sa začali smiať. Keď ho Rišo chytil, ospravedlnil sa a my sme mohli pokračovať. „Áno, beriem,“ povedala som bez váhania. „Teraz môžete pobozkať nevestu, pán ženích,“ povedal kňaz s úsmevom. Všetci začali tlieskať. Sme svoji, oficiálne. Znie to priam nereálne. Čo sa týka Riša, trvalo mu mesiace, kým sa postavil zoči-voči situácii, ktorá mňa a Romana takmer rozdelila. O tej žene som mala pravdu – spravila to všetko naschvál. Vedela, že to nebol Rišo, a zrejme si myslela, že Rišo si tú noc pamätať nebude, ale našťastie, pamätal. Všetko, čo chcela, boli peniaze, keďže sa topila v extrémne veľkých dlhoch a už nevedela nájsť cestu späť. Chvíľu to trvalo, kým ju súd uznal vinnou a pridelili malého Miška Rišovi. O to viac sa však tešíme, že je konečne s nami – s milujúcim otcom a ujom, a skvelou tetou. Sme jedna veľká šťastná rodina, ktorá sa o pár mesiacov rozrastie o ďalšieho člena. Áno, aj my s Romanom budeme mať svoje dieťa. Všetko je presne tak, ako sme plánovali.
Tento príbeh je vymyslený a nenachádza sa v ňom (možno) žiadna zhoda s realitou.
