Klamstvá sú všade okolo nás a najmä tam, kde ich nie sme schopní vidieť. Čo to znamená? Čo z toho vyplýva? Nie všetko je také, ako sa môže na prvý pohľad zdať.
Dnes nastal deň, keď som sa oficiálne stala súčasťou rodiny Corlesových. Beriem si za manžela svoju stredoškolskú lásku a zrejme by som mala byť šťastná, ale náš vzťah s Antoniom šiel dole kopcom hneď po maturite, kvôli jednému obrovskému nedorozumeniu. Nikto okrem nás dvoch nevedel, že sme sa to v tajnosti rozhodli ukončiť. Mysleli sme si, že to tak bude najlepšie. Ale čo osud nechcel, naše rodiny sa rozhodli, že sa zosobášime. Plánovanie svadby bolo na našich rodinách a ja som nemala žiadne právo povedať, ako si predstavujem, aby svadba prebiehala, ako vždy. Slečna, ktorá mi robila make-up, sa so mnou snažila nadviazať konverzáciu, ale nemala som náladu sa s ňou ani s nikým iným rozprávať. Mal to byť najšťastnejší deň môjho života, deň, ktorý mal byť plný očakávania a radosti, ale v skutočnosti to bol pravý opak. Keď slečna odišla, moji rodičia vošli do miestnosti, v ktorej som bezducho sedela a dívala sa von oknom. Môj otec ma chytil za ruku a pomaly sme sa blížili k obrovským hnedým dverám. Keď začala hrať hudba, vrátila som sa zo svojich myšlienok späť do reality. Kráčala som k oltáru. Všetci sa na mňa uprene pozerali s úsmevom na tvárach. Všetci okrem Antonia. Nechcela som sa naňho dívať ani o sekundu dlhšie. Bola som naňho nahnevaná a frustrovaná tým, k čomu ma dohnal. Aj keď, na druhej strane, rozumiem, že on bol donútený zobrať si ma rovnako, ako som bola donútená ja. Keď kňaz ukončil rozprávanie, všetci nám začali tlieskať. „Prehlasujem vás za manželov! Môžete pobozkať nevestu,“ dodal kňaz. Dvihol môj závoj a konečne som ho videla zblízka po piatich rokoch od spomínaného incidentu. Bol stále rovnako príťažlivý, ale z jeho tváre vyžarovala číra arogancia. Zrazu som na svojich perách zacítila tie jeho. Bol to vášnivý bozk, aj keď som vedela, že to nebol bozk z pravej lásky. Ešte pred chvíľou som bola Casandra Blair. A teraz? Teraz som nositeľkou mena Corles – pani Casandra Corles.
Zvuk tlieskania bolo to jediné, čo som v ten moment počula. Chytil ma za pás a otočil čelom k svadobným hosťom. Krátko potom ma nechal samú – vraj sa musel venovať hosťom. Neskôr ku mne prišiel jeden z hostí. Skutočne som nemala náladu sa s nikým rozprávať. Cítila som sa mizerne. Ospravedlnila som sa a začala kráčať smerom von, nadýchať sa čerstvého vzduchu. Keď ma Antonio spozoroval, ako tam len tak stojím, začal kráčať smerom ku mne. Mal hnev v tvári. „Čo je s tebou, do pekla?“ „Nemám rada toľko ľudí pokope, Antonio, ale ako to len môžeš vedieť, nikdy to nevyzeralo, že by si sa o mňa skutočne zaujímal,“ odvetila som drzým tónom. Pevne ma schytil za zápästie: „Ničíš moju dobrú povesť – zobrala si mi ju pred rokmi, nestačilo ti to?“ Keby ma len na chvíľu vypočul, zistil by, že ja som nebola tá, ktorá mu zničila povesť. Zmiernil svoj stisk. A začal ma viesť späť dovnútra k hosťom. Všetci nás sledovali. Nebol to ani len jeden deň, čo sme boli svoji a už ma nenávidel. Po krátkej chvíli sme nastúpili do auta a šofér nás odviezol do nášho spoločného domu. Počas celej cesty mi nepovedal ani len jedno jediné slovo. Ubíjalo ma to, ale nemohla som s tým nič urobiť.
Neznášam ju. Bože, ako veľmi ju neznášam. Neznášam ju každým kúskom svojho tela. Zničila moju povesť a aj keď to bolo pred rokmi, nikdy v živote jej to neodpustím. Povedal som si, že už ju nikdy nechcem stretnúť, ale opak je pravdou a teraz sme manželmi. „Keď prídeme do domu, na nič nešahaj. Nič nie je tvoje. Si v mojom dome a budeš sa riadiť mojimi pravidlami. Jediná vec, ktorú môžeš zmeniť, je výzor tvojej izby, nič viac,“ povedal som Casandre. Otočila sa a stála ku mne tvárou v tvár. Chcela niečo povedať, ale neodvážila sa. Len prikývla hlavou. Keď sme prišli do domu, namieril som si to rovno do svojej izby, vyzliekol sa a osprchoval sa. Keď som vyšiel z kúpeľne, zbadal som otvorené dvere a vnútri izby Casandru. „Čo tu, do pekla, robíš?“ Podišiel som k nej, chytil ju za rameno a vyviedol ju von z izby. Znechutene som sa na ňu pozrel. „Len som chcela vedieť, kde je moja izba, nič viac“ snažila sa vysvetliť. „Tak si preto otvorila všetky dvere, ktoré si videla? Toto nie je tvoj dom, Casandra! Je mi úplne jedno, že sme manžel a manželka. Nie si pre mňa nič viac ako len obyčajná ku-va.“ Zabuchol som jej dvere pred nosom. Tentokrát som ale necítil zlosť či nenávisť, ale ľútosť. Videl som jej tieň, odišla. Tentokrát som nepočul už žiadne dvere, nepočul som nič, len hrobové ticho.
Slová, ktoré mi povedal, sa mi stále znova a znova prehrávali v hlave. Vedela som, že ma nenávidí, ale nevedela som, že ku mne chová takú obrovskú nenávisť. Musel ma nazvať ku-vou? Naozaj voči mne nemá žiaden rešpekt? Keď zabuchol dvere, chvíľku som ostala stáť, lebo som bola v šoku. Veľmi za zmenil a zmenil aj svoj postoj voči mne, lebo si myslí, že ja môžem za zničenie jeho dobrého mena. Keby tak len vedel pravdu. Začala som cítiť, ako mi po lícach stekali slzy. Bola som taká nesmierne unavená a frustrovaná, že som tomu neprikladala veľkú pozornosť. Bola som príliš vystrašená otvoriť akékoľvek iné dvere, vystrašená urobiť čokoľvek. Jeho dom bol obrovský. Vedela som, kde je obývačka, tak som si to namierila priamo tam. Na stene mal veľa obrázkov – od obdobia, keď bol ešte dieťaťom, až doteraz, keď sa z neho stal arogantný hlupák. Bolo tu tiež zopár fotiek, kde som bola aj ja, ale jednoducho ma vystrihol z každej z týchto fotiek. Keď som zbadala gauč, ľahla som si a zaspala.
Asi o tri hodiny neskôr som sa zobudila. Bolo neskoro a bola mi hrozná zima a šaty, ktoré som na sebe mala, mi túto situácia nijako neuľahčovali. Pomaly som sa postavila a chcela som niekoho nájsť – slúžku, kuchára, kohokoľvek, len nie Antonia. Nikoho som však nenašla. Zrazu som do niečoho narazila. Ostala som stáť ako oparená. Počkala som, kým hlasný buchot neustúpi. Myslela som si, že je všetko v poriadku, až kým som nezačula kroky.
Pokračovanie nabudúce.
