Začala som niečo cítiť k Zainovi. Už je to nejaký čas, čo sme sa prvýkrát stretli, teda je to presne 7 rokov. Nikdy takýto nebol. Ale teraz je stále so mnou, dohliada na mňa a stará sa o mňa a moje pohodlie. Aj keď nie je doma, tak premýšľam nad tými dňami, keď je tu so mnou a robí mi spoločnosť. Chce, aby som ho zapájala do všetkých svojich aktivít, vrátane návštev lekárov ako bola tá posledná. Čakalo ma ultrazvukové vyšetrenie. Bola som nervózna, lebo som sa posledné dni trápila finančnými problémami. Takáto nervozita, ktorú vyžarujem, nie je vôbec dobrá pre moje dieťatko. Celú cestu som bola ticho, čo bolo dosť nezvyčajné. Zain to spozoroval. „Si v poriadku?“ Odtrhla som sa od svojich myšlienok a pozrela sa naňho. „Áno…áno, samozrejme. Deje sa niečo?“ „Ja len, že si nepovedala ani slovo.“ Bola som ticho, nevedela som, ako odpovedať. „Cas, čo sa deje?“ „Nič sa nedeje, všetko je v poriadku. Mali by sme ísť dnu, budeme meš-,“ prerušil ma. „Casandra, si nervózna. Vidím to. Nie som slepý. Čo sa deje? Zasa niečo s Antóniom?“Chcela som mu to povedať, ale vedela som, že by s tým aj tak nič nespravil. Nechcem mu na nos vešať svoje problémy. „Zain, som v poriadku, naozaj. Len sa bojím o dieťa. Naozaj už musíme ísť. Nestrachuj sa o mňa, všetko je, ako má byť.“Vošli sme do budovy nemocnice, zaklopali na dvere a lekárka nás pozvala dovnútra ordinácie. Ľahla som si a Zain sa postavil vedľa mňa. Lekárka začala robiť svoju prácu, ale nepovedala ani slovo. To ma stresovalo ešte viac. „Je všetko v poriadku?“ Opýtal sa Zain lekárky. „Áno, dieťatko je zdravé a v perfektnom stave,“ povedala lekárka. Ja a Zain sme sa na seba usmiali a na chvíľu som sa cítila, ako by bol on otec môjho dieťaťa, nie António.
Sú to dva dni odkedy som sa vyspal s Améliou. Vtedy som ju videl naposledy, pred dvoma dňami. Snažila sa ma kontaktovať niekoľkokrát, ale neodpovedal som jej. Všetko som to urobil, kým je Cas tehotná s mojim dieťaťom. Už sú to takmer štyri mesiace odkedy odišla. Som zo seba sklamaný. Sklamaný, že som sa vrhol na prvú ženu, zatiaľ čo Cas je úplne sama. Teda, aspoň som si to myslel. Po práci som mal chuť na kávu, tak som šiel do našej obľúbenej kaviarne, v ktorej sme ja a Casandra mali veľa krásnych spomienok. Vošiel som dnu, vôňa kávy mi okamžite vošla do nosa. Našiel som voľný stôl a sadol si. Objednal som si a čakal. Zrazu som započul známy smiech. Otočil som sa a uvidel Casandru a vedľa nej môjho najväčšieho rivala Zaina. Sledoval som ich. Moja Casandra s mužom, ktorého najviac nenávidím. Toto je to, čo sa nazýva karma? Kým som stihol niečo spraviť, Zain si ma všimol. Usmial sa a položil ruku na Casandrine stehno, zatiaľ čo udržiaval očný kontakt so mnou. Po pár sekundách sa vrátil späť pohľadom na Casandru. Začala sa smiať a chytila si brucho. Bolo vidieť, že je tehotná. Cítim sa byť zranený, keď si predstavím, že som ju nechal. Ju, ale aj moje dieťa. A to len kvôli hlúpemu nedorozumeniu. Vyzerala šťastne, nechcel som to pokaziť. Po vypití kávy som sa vybral na parkovisko k svojmu autu, keď som zrazu uvidel Améliu v jej aute. Bozkávala sa s jedným z mojich zamestnancov.
Keď som prvýkrát spoznal Casandru, veľmi sa mi zapáčila. Bola krásna, milá, chytrá a usmievavá. To sa ale zmenilo, keď začala chodiť s tým hlupákom Antóniom. A ešte viac sa to zhoršilo, keď sa stali manželmi. Videl som, aká je v skutočnosti nešťastná. Cítila sa pri ňom zle. Pamätám si, ako ju nútil tráviť čas s ľuďmi na ich svadbe aj napriek tomu, že vedel, že nemá rada takéto masy ľudí. Vždy som vedel, že s ňou bude zaobchádzať zle. Bol totiž vždy známy ako ten, kto sa len hrá s citmi dievčat. Pred Casandrou mal veľa dievčat, ale nikdy jej to nepovedal. Aj kým spolu randili, António si užíval pozornosť iných žien. Dokonca s nimi aj flirtoval a dotýkal sa ich. Veľa ľudí jej o tom povedalo, vrátane mňa. Nikdy nikomu neverila. Keď prišla do môjho a Anastáziinho domu, celé dni len plakala. Chcel som, aby sa cítila dobre a v bezpečí, tak som sa rozhodol o ňu starať a robiť jej spoločnosť. Chcel som si s ňou vybudovať bližší vzťah. Pred časom sa Casandra začala správať zvláštne. Skoro nejedla a nerozprávala. Veľa času trávila v meste a domov sa vracala neskoro v noci. Viem, že sa niečo deje, ale nechcem ju tlačiť do toho, aby sa mi zverila. Dokonca som zistil, že si hľadá vlastný byt. Prečo? Dnes ráno sa rozprávala s Anastáziou o nejakých voľných pracovných miestach. „Hej, Anastázia, čo sa deje s Casandrou?“ Pozrela sa na mňa. Vyzerala, že ju táto moja otázka znepokojila. „Myslím, že by nesúhlasila s tým, aby som ti to povedala.“ „Je v poriadku? Je pre ňu moja spoločnosť zlá? Cíti sa so mnou zle?“ „Nie, nie… Nemyslela som to takto. Má nejaké osobné problémy, chcela pomoc.“ Poškriabal som si zadnú časť krku. „Takže už je v poriadku?“ „Áno, je v poriadku.“ Chvíľu na mňa Anastázia pozerala a po dlhej pauze založila ruky v bok a prehovorila: „Zain, máš Casandru rád?“
Vrátila som sa domov, maximálne vyčerpaná. Posledné dni som si neprestala hľadať prácu. A konečne som jednu našla – práca čašníčky v malej kaviarni je tá pravá práca pre mňa. Odomkla som vchodové dvere a položila veci na zem. Vybrala som sa do svojej izby, ale z kuchyne som započula rozhovor Zaina a Anastázie. Postavila som sa za roh a počúvala. „Zain, máš Casandru rád?“ Zastavilo sa mi dýchanie. „Čo tým myslíš?“ Počula som, ako odpovedal Zain. „Myslím tým to, že vidím, ako sa na ňu dívaš, ako sa o ňu staráš a robíš jej spoločnosť 24 hodín, 7 dní v týždni. Stále s ňou hovoríš a dokonca hovoríš aj o nej, stále. Nikdy predtým si sa takto nesprával, Zain. Takže, máš ju rád, áno alebo nie?“ Aj keď som sa tvárila, že ma jeho odpoveď nezaujíma, napäto som čakala, čo Zain povie. Veľmi sme sa zblížili. Je veľmi pozorný. „Nie, nemám ju rád, je pre mňa len kamarátka.“ Au. Tieto slová ma zaboleli. Rozhodla som sa, že viac nebudem počúvať. Jeho slová mi ubližovali stále viac a viac. Šla som do svojej izby a zamkla dvere. Rýchlo som sa osprchovala a ľahla si do postele. Rozplakala som sa. Zain ale nie je jediný dôvod prečo plačem. António je tiež jedným z nich. Pred časom ma kontaktoval a prosil, aby som mu dovolila byť súčasťou života nášho dieťaťa.
Ráno som vstala skoro. Chcela som v novej práci urobiť dobrý dojem. Toto bola jediná práca, do ktorej ma prijali, veľmi som si to vážila. Nalíčila som sa, obliekla sa a vybrala sa von z izby. Moje kroky viedli k chladničke, kde som mala pripravený obed. Otočila som sa a narazila do vyšportovanej hrude. „Si v poriadku?“ Dvihla som hlavu a uvidela Zaina. Kývla som hlavou a ponáhľala sa von z domu. „Kam ideš takto skoro ráno?” Obula som si topánky. „Von.“ Zabuchla som za sebou dvere a vyrazila do práce. Asi o päť minút neskôr som počula, ako pri mne zastavuje auto a niekoľko sekúnd nato som počula rýchle kroky smerujúce ku mne. „Cas, počkaj.“ Otočila som sa. Bol to Zain, ktorý za mnou utekal. Nemôžem naňho čakať, inak budem meškať. Otočila som sa späť a pokračovala v chôdzi. „Choď domov, Zain,“ povzdychla som si. „Cas, nastúp si do auta. Odveziem ťa kdekoľvek potrebuješ. Otočila som sa s otráveným výrazom v tvári. „Zain, choď preč. Nechaj ma na pokoji, prosím.“ Jeho výraz tváre sa zmenil. Vyzeral byť smutný. Nevzdával sa a aj naďalej ma presviedčal: „Cas, prosím, nastúp si do auta a nechaj ma, aby som ťa odviezol kam potrebuješ.“ Chvíľu čakal na moju odpoveď. Samozrejme, že ma nenechá, aby som kráčala. Odpoveď „nie“ pre neho nie je odpoveďou. Bez slov som si nastúpila do auta a zapla si pás. „Kam to bude?“ „Aroma Café.“ Pozerala som von oknom počas celej cesty. Nedokázala som prestať myslieť na to, čo som ho počula povedať.
Vystúpila som z auta a vošla dovnútra kaviarne. Privítala ma manažérka, ktorá so mnou viedla pohovor. Usmiala sa. Bola veľmi priateľská. Zaviedla ma k mojej skrinke, kde som si odložila všetky svoje veci a pustila som sa do práce.
