Matúš pracoval ako striptér 8 rokov. Počas tohto obdobia absolvoval viac ako tisíc vystúpení v zahraničí aj na Slovensku. V zahraničí to boli krajiny ako Poľsko, Nemecko, Rakúsko, Maďarsko a Česko. Najviac vystúpení však absolvoval práve na Slovensku a počas jeho celej kariéry ho videlo viac ako milión žien. V rozhovore nám povedal o tom, prečo s touto prácou začal, aké boli jeho začiatky aj prvé vystúpenie, ako túto prácu vníma jeho okolie, ale aj to, čo ho jeho práca naučila o ženách…
- Ako si sa dostal k práci striptéra? Čo ťa k nej priviedlo?
K tejto práci som sa dostal cez jednu agentúru, ktorá ma oslovila. Bolo to na prelome rokov 2012 a 2013. Najskôr ma oslovili na spoluprácu, aby som robil hostes, keďže moje telo vyzeralo v tom čase naozaj dobre. Najskôr ma teda hostesing oslovil, lebo som vedel, že sa tam dá zarobiť, no nie toľko peňazí ako na striptíze. Hostesing mi ale nesadol, nezapadol do toho, čo som chcel robiť. Tam som bol do pol pása vyzlečený, mal som topánky, oblekové gate a motýlika a stále som behal po miestnosti a predával napríklad tombolu, až kým som ju nepredal. Ženy, ktorým som ju ponúkal boli často podgurážené, a to ma na jednej strane nepriťahuje a na druhej strane mi na tom vadilo to doprosovanie sa im, aby si tombolu kúpili. Nebola to jednoducho moja cesta. No a potom prišiel návrh od tej istej agentúry či náhodou nechcem robiť striptéra. Mal som kamoša, ktorý ma, dá sa povedať, podporoval, aby som do toho šiel, že nemám čo stratiť, a tak to celé vzniklo a začalo. Už od začiatku som sa naučil improvizovať, a to len vďaka tomu, že som nemal žiadne skúsenosti ani s tancovaním, ani s vyzliekaním, ani s kostýmami, ani s hudbou. Takže som bol od začiatku samouk.
- Spomenul si, že si so striptízom už skončil, prečo si sa rozhodol pre tento krok?
Jedným z dôvodov bola prebiehajúca pandémia, ktorá bola brzdou a úplne naše vystúpenia zastavila. A v tom čase som si povedal, že v najlepšom treba prestať a viem, že príde niečo lepšie a omnoho krajšie.
Ďalší dôvod, prečo som sa rozhodol skončiť je, že človek veľa nacestuje. Zarobíš ako-kedy, niekedy je to lepšie, niekedy je to horšie, no aj požiadavky sú rôzne a na konci som ich už neplnil všetky. Mal som večer, keď som si zarobil na celý mesiac, no naozaj veľa nacestuješ. Mal som večery, keď som začínal v Piešťanoch, potom som šiel do Nitry, do Skalice a potom ešte raz do Nitry. Všetky naplánované akcie som musel stihnúť a skončil som napríklad o tretej. A časom som sa v tom už necítil byť doma.
- Aké boli tvoje začiatky v tejto práci a ako by si opísal túto prácu?
Moje začiatky boli naozaj strašné. Ľudia nevedeli čo to obnáša, ako to funguje, vždy si mysleli, že striptér je džigolo, pritom to nie je tak a ani nikdy nebolo. Nechodil som robiť ženám radosť sexuálneho podtónu, ale išiel som im zatancovať a niečo ukázať – tanec, vyzliekanie, striptíz, zábavu. Striptér je často trojitá osobnosť – tanečník, zabávač a psychológ. Psychológ predovšetkým preto, že každá žena je iná a ja musím situáciu analyzovať – je hanblivá alebo nie? Čo si môžem dovoliť a čo nie? Môžem ju chytiť za vlasy? Môžem ju chytiť za boky? Môžem ju vyplieskať s opaskom? Sú tam všetky tieto faktory a ja sa musím dostať do mysle tej ženy a hrať sa s ňou a s jej predstavivosťou. Ženská fantázia a myseľ je úžasná, no nevieš sa na ňu pripraviť a musíš ju odhadnúť priamo na tom mieste. Nie je to ako keď ideš na súťaž, na ktorú sa často pripravuješ 3 až 4 mesiace, možno aj rok. Tu čas na prípravu nemám. Idem tam, mám 10 minút, počas ktorých som stredom pozornosti na tej akcii a je to často o improvizácii. Keď tam idem, tak nepoznám priestor, typy žien, ktoré tam budú a ja musím dosiahnuť to, aby sa zabavili. Zábavy, na ktoré som chodil, boli rôzne – kluby, predstavenia alebo „pódiovky“, čo sú veľké akcie, diskotéky, rozlúčky so slobodou, narodeniny, firemné akcie.
- Takže si sa často stretával s predsudkami… Ako reagovala tvoja rodina na to, že si začal so striptízom?
Tých predsudkov bolo veľa a najhoršie bolo, keď som si to nevedel usporiadať v hlave. To jednoducho trvá. Sú ľudia, ktorí nemajú hlavu nastavenú tak, že sa vedia posunúť ďalej. A v tomto je dôležitá aj podpora. Ja som človek, ktorému je jedno, čo si kto myslí, ale aj pre mňa boli začiatky náročné. Čo sa týka rodiny, otec bol v pohode, brat tiež a mamina mala predsudky a bála sa aj toho, čo povedia iní. No časom, keď som jej to vysvetľoval, začala chápať, že tá práca je ako herectvo a že to nie je niečo pod úroveň a niečo, začo by sa mal človek hanbiť. Takže mamina s tým na začiatku nebola stotožnená, no časom sa to zmenilo.
No a tie predsudky tam boli vždy, si gay, si džigolo, chodievaš do zahraničia robiť, predávať sa a máš z toho peniaze. No a potom je tam aj závisť od rôznych chalanov a ľudí, ktorí nevedia uznať, že to je remeslo. Remeslo v tom zmysle, že ja s tými ženami nespávam. Ja si nepotrebujem dokazovať, že sa s tými babami môžem vyspať len preto, že som im zatancoval. V prvom rade je dôležité meno. To meno s tebou pôjde až do konca života. Ak spravíš jeden taký prešľap, ono sa to dostane ďalej. Tých báb je tam viac, oni to povedia ďalej, povedia to kamarátkam a dostane sa to ďalej a bude sa to už s tebou ťahať a všetci si budú myslieť, že tam chodíš preto, aby si s tými babami spával. A jednoducho, keď to chceš robiť na úrovni, tak to rob na úrovni.
Keď som niekomu niečo vysvetľoval ohľadom tejto práce, vysvetľoval som, že to je ako herectvo, ktoré vidíme v televízii, ktoré vidíme vo filmoch. Keď ti režisér povie, že si s tým a s tým človekom dáš pusu, tak to buď spravíš alebo ťa niekto nahradí. A ty nepovieš, že to nespravíš, pretože vieš, že by si nedostal peniaze.
- Mal si aj priateľku v tom čase, keď si to robil?
Áno, mal som priateľku. Mal som len jednu priateľku počas mojej kariéry. Stretol som ju, keď som to robil už asi 4 roky a vyrovnávalo sa jej s tým veľmi ťažko. No nemal som pri nej na začiatku príležitosť, aby som jej vysvetlil ako to funguje, ako to vnímam, a tak som mal obdobie, počas ktorého som si dal pauzu. No teraz, keby som si našiel priateľku a ešte by som to robil, tak by som to vnímal úplne inak. Uvedomil som si, že niekedy je lepšie prestať, aby ma mohlo niečo iné a lepšie stretnúť. No musím povedať, že tá práca mi dala naozaj veľa, naučila ma napríklad komunikovať so ženami. Viem ich upútať, viem ako sa mám správať, viem čo si môžem dovoliť a čo si nemôžem dovoliť. A komunikácia je najdôležitejšia a aj to, ako ťa ony berú.
- Venoval si sa popri striptíze aj nejakej inej práci?
Áno, mal som robotu v jednej firme a bol som úplne normálny zamestnanec, aby som mohol mať hypotéku a popri práci som sa veľa naučil, takže som si potom prerobil svojpomocne byt. Veľa mi pomohol kamarát aj ocino, takže som aj takýto zručný, nielen tanec, ale viem aj manuálne pracovať. A teraz už nepracujem, začal som sa venovať Tick-Tocku, tam by som to chcel rozbehnúť. Už teraz tam mám ľudí, ktorí ma chcú spoznať a ja som človek, ktorý je otvorený. Nebudem sa na nič hrať, som sám sebou.
- Ešte by som sa chcela vrátiť k tomu, čo si už čiastočne spomenul, a to, že čo ťa táto práca naučila o ženách. Vedel by si to bližšie špecifikovať?
Naučil som sa odhadnúť ženy, viem či sa žena hanbí aj čo mám spraviť, aby sa trochu odviazala. Viem, či ma žena počúva alebo ma nepočúva, či ju zaujíma to, čo hovorím.
- Keď si všeobecne zoberieš tú prácu, čo bolo pre teba na nej najťažšie?
Najťažšie, asi nič. Keď sa na to pozriem teraz, čo mohlo byť najťažšie? Jedine tie začiatky. Keď som šiel tancovať prvýkrát na diskotéku, kde boli chlapi aj ženy a mal som veľký stres. Samozrejme, stres som mal vždy pred každým vystúpením. Časom to už ale prišlo do takého momentu, že som to nevnímal a bral som ten stres pozitívne, že urobím niečo skvelé a už ďalej som to neriešil. Snažil som sa spraviť čo najlepší výkon, ale, samozrejme, nie vždy sa budeš páčiť všetkým. Niekto povie, že to bolo slabé, niekto povie, že to bolo výborné a niekto, že to bolo priemerné. Často ľudia, pred ktorými som tancoval, ani nevedeli, že to, čo robím, nie je pripravené, ale je to improvizácia. A to bolo najväčšie gro toho celého, že som improvizátor, a to mi dalo najviac do toho obzoru. Naučiť sa dá a vieme to, keď budeme dlho trénovať tú istú zostavu.
Minulý rok sa mi stalo, keď som išiel vystupovať do Rakúska, do takého podniku a boli sme dvaja Slováci a dvaja Rakúšania, že som tomu chlapovi, ktorý nás tam pozval, poslal dopredu na e-mail hudbu, lenže on si ten mail nepozrel a nemal som hudbu, ktorú som si pripravil. Prišiel majiteľ a povedal mi, neboj sa, ja som DJ, ja ti niečo zahrám. A ja som netušil ani akú hudbu budem mať, nemal som nič pripravené, takže na dve pesničky som musel improvizovať. A spravil som z toho takú šou, tak som sa odtrhol, že tam všetci skandovali a nikto ani netušil, že to nebolo dopredu pripravené.
- Vieš vyzdvihnúť naopak niečo, čo si mal na svojej práci najradšej?
Že som bol stredobodom pozornosti. To je to, čo ťa niekedy neskutočne posúva. Ja nie som ani namyslený, ani arogantný, po tejto stránke je to všetko v poriadku a niekedy si držím aj odstup. Ale milujem to, byť stredobodom pozornosti, užívam si to, sledujem tie pohľady, hrám sa s mysľou tých žien. Viem, že si môžem dovoliť to, čo chcem a ony ma za to budú žrať. Ale, samozrejme, budú ma žrať len tí, čo chcú, tí, čo nechcú, tým sa to páčiť nebude. Ale robil som to pre tie ženy, ktorým sa to páčilo, a to ma dobíjalo pozitívnou energiou. Samozrejme, stretol som sa aj s ohlasmi, že to je úbohé a to beriem, je to názor tých ľudí, ale vždy hovorím, aby svoje názory prezentovali, že to nie je vulgárne. Striptíz je o tom vyzliekaní, je to o tom, že dám dole oblečenie a na súkromných akciách, keď sú telefóny dole, sa občas ukážem aj úplne nahý. To ale na tých väčších akciách nie, pretože to je neprofesionálne. Striptíz môže skončiť tak, že je odhalený zadok, ale spredu musí byť všetko zakryté.
- Keď si vyberáš ženy, ktoré zapojíš do vystúpenia, podľa čoho ich vyberáš? Máš na to kritériá?
Zo skúseností viem, že baba v sukni, to je zle. Ak ide baba na striptíz, nech si neberie sukňu, pretože sa s ňou potom nedá robiť nič. Nemôžeme jej roztiahnuť nohy, nemôže ísť hore, nemôžem ju nijak otočiť.
Ďalšie ženy, s ktorými som nechcel pracovať, boli tie, ktoré už boli príliš opité. Ak som si ich aj vybral a až potom som si to všimol, tak som jej len poďakoval a vybral som si ďalšiu.
A ide aj o to, určiť tým ženám pravidlá, podľa ktorých sa môžu správať. Ja som ten, kto určuje pravidlá a ony ich musia rešpektovať. Tá žena je v tej pozícii submisívna a ja som dominantný. A toto sa mi premietlo aj do života – keď som bol mladší, bol som submisívnejší, ale neskôr, skúsenosťami sa to zmenilo a stal som sa dominantnejším.
- Keď porovnáš vystúpenia na Slovensku a v zahraničí, vnímaš viditeľný rozdiel medzi Slovenkami a cudzinkami?
Zhrnul by som to asi tak, že smerom na východ je to šialenstvo. Čo sa týka západu, tí ľudia sú v tom už zbehlejší a nerobia okolo toho ošiaľ. Na Slovensku jasali, v Česku jasali. V Rakúsku a Nemecku nejasali, len ticho pozerali a občas zatlieskali. Išli sme do Poľska, to bolo na Deň žien – povedal som, že ak sa podarí vybaviť ešte Deň žien v Poľsku, idem tam, a to aj napriek tomu, že som to ukončil, pretože to je jedna z vecí, ktoré nechcem pustiť. Nikde v Európe neuvidíš taký Deň žien ako je v Poľsku. Oni majú niečo také ako my, keď máme ples, akurát sú tam len ženy a je ich tam 700 – 800 z celého okolia. A ony ťa úplne žerú a je to aj dobre zaplatené.
- Vedel by si konkretizovať, aké typy žien chodili na vystúpenia?
Veková kategória je naozaj široká – od 18 až do 60. Tie ženy nikdy neriešili koľko majú rokov. Ony sa išli odreagovať, spraviť si svoj program, vyvetrať hlavu. Mal som aj také vystúpenie, kde boli ženy vo veku 20, 28, 38 a 50. Tancoval som tam pre nejakú 20 až 25-ročnú a tie zvyšné boli ako komisia.
- Dostával si často od žien návrhy?
Dostával, nie až tak často, ale keď to prišlo, vedel som si to ukorigovať. Ja som im dal jasne najavo, že to je milé, ale vysvetlil som im, že máte nastávajúceho, priateľa alebo ak aj nie, tak ja nie som ten typ, že by som šiel s vami niekde. V prvom rade si nechcem ničiť meno a v druhom rade treba myslieť na to, že keď chcem niečo budovať, musím myslieť na to, čo si budú o mne myslieť ostatní.
Samozrejme, boli tam aj pekné ženy, že som si búchal hlavu, keď som z tej akcie odišiel a občas som si povedal, že som mohol ostať, ale nikdy som neostal. A keď sa stalo, že sa mi naozaj žena zapáčila, rieši sa to v súkromí a nie počas práce. V takom prípade som si vypýtal jej kontakt a stretli sme sa inokedy, keď som nepracoval. Nestávalo sa to často, spočítal by som to na jednej ruke a hlavne sa z toho nikdy nevyvinul nejaký vážny vzťah. Ale nikdy som to neriešil tam, až v súkromí a bral som to profesionálne.
- Keď sa pozrieš na celú svoju kariéru, čo v nej považuješ za svoj najväčší úspech?
Že som dokázal spraviť ženám tú najväčšiu a najlepšiu šou, ktorú som ja v tej chvíli mohol a bol schopný spraviť. To, že si ma tie ženy zapamätali a môžu povedať, že ma stretli a videli a páčilo sa im moje vystúpenie, toto je pre mňa najväčšia česť. A tiež to, že si ma tí ľudia zapamätali nielen ako radového striptéra, ale ako osobnosť a vedia ma odlíšiť od ostatných.
- Spomínal si, že si predtým nemal skúsenosti s tancovaním, pomáhal ti teda niekto s tvorbou vystúpení a choreografií?
Nikto mi s ničím nepomáhal, bol som samouk. Učil som sa sám a potom som improvizoval, oni ma len niekde poslali, ja som tam prišiel a zatancoval. Nikdy som ale nemal choreografa, ktorý by mi pomáhal. Potom časom, keď sme tancovali ako skupina, tak sme si to nacvičili, ale vždy, keď som mal sólo, tak som improvizoval. Niekedy mi to sólo nevyšlo, niekedy mi to vyšlo do bodky, ale to ľudia nevedia.
- Spomenieš si na nejaký trápny zážitok, ktorý sa ti stal počas vystúpenia?
Samozrejme, keď som šiel vystupovať a niekde som vyskočil, roztrhli sa mi gate, tak som to musel nejako uhrať. Potom keď som si zobral babu počas vystúpenia, mala sukňu, roztiahol som jej nohy a ona nemala spodné prádlo. Ďalej mi nohavičky hádzali počas vystúpenia na pódium, tak som si ich potom len strčil do vrecka a odišiel. Boli situácie príjemné aj nepríjemné. Stalo sa mi aj, že som šiel na šou a zabudol som si kostým, tak som musel opäť improvizovať.
- Tvoju prácu teda zastrešovala nejaká agentúra, ale keď ťa niekto oslovil, mohol si vystupovať po vlastnej osi?
Áno, najmä na začiatku to bola agentúra, ale neskôr, keď som už mal skúsenosti a bol som známejší, zháňal som si vystúpenia aj sám.
- A tá agentúra s tým nemala problém, keď si šiel mimo nich?
Ja som bol úprimný a hovoril som im, že ak chcú, kľudne mi môžu posunúť nejaký job, ale ja si okrem toho budem riešiť aj svoje veci. V agentúre je veľa chalanov, tie baby si vyberajú podľa fotiek. Často mi aj hovorili, že na fotkách som úplne iný ako reálne.
- Čo sa kostýmov týka, tie si si zabezpečoval a vyberal sám?
Áno, kostýmy, ktoré som mal, boli gentleman, policajt, stavbár, aj amerického vojaka mám. Policajt bol asi najžiadanejší, pretože tam sú aj putá napríklad.
- Pamätáš si svoje úplne prvé vystúpenie?
Ako keby bolo včera. Šéf agentúry mi povedal: „No, Matúš, mám pre teba takú jednu úlohu. Pôjdeš do jedného podniku do Bratislavy a neboj sa, všetci sme si tým prešli.“ To vystúpenie bolo špeciálne tým, že tam boli muži aj ženy, ale väčšinou to bolo orientované pre muži-muži a ženy-ženy. Tak som sa trochu toho zľakol, ale tancovať som chcel, tak som do toho šiel. Mal som pri sebe kuklu, mal som kostým vojaka a tú kuklu som dal dole až po piatich minútach. Ale nakoniec to dobre dopadlo a ten aplauz bol nezabudnuteľný, mal som z toho slzy v očiach. Takže toto bola moja prvá akcia.
