Láska má mnoho podôb a foriem – láska k rodičom, láska k zvieraťu, láska k športu… Láska, ktorá je však hlavnou témou tohto príbehu, je trochu iná, aj keď pôsobí celkom normálne a tradične. Čo je však hlavné, nemá šťastný koniec, lebo ani skutočný život nemusí skončiť šťastne.
Vždy som sa cítila osamelo. V porovnaní so svojimi kamarátkami som nebola ani atraktívna a zrejme ani ničím zaujímavá. Ony boli krásne – vysoké, s dlhými vlasmi a dokonalou tvárou. Ja som bola len ja, obyčajné dievča. Necítila som sa krásne. Celý môj život bol pre mňa trápením. Moji rodičia sú rozvedení a mama sa o mňa a moju mladšiu sestru stará sama. Má dve práce a takmer vôbec na nás nemá čas, lebo je zahltená povinnosťami. Občas som chcela, aby sa to všetko skončilo, celý tento prekliaty život.
Jedno ráno som sa zobudila do slnečného dňa, avšak s náladou ako vždy – depresívnou. Neviem, čo sa ľuďom hnalo hlavou, keď ma vždy videli v takejto nálade. V podstate mi to bolo jedno, aj tak som len prežívala z jedného dňa na druhý. Sadla som si k stolu, kde sedeli aj moje kamarátky. Smiali sa. Jedna z nich obrátila svoj telefón čelom ku mne, aby som detailne videla dôvod ich dobrej nálady. Bola to jedna z tých aplikácií, na ktorej si máte nájsť toho pravého, princa na bielom koni. Už dávno na lásku neverím – je tomu tak odvtedy, čo som denno-denne videla, ako môj otec bije mamu a ja som jej nemohla nijako pomôcť, lebo som bola len malé decko. Zanechalo to na mojom srdci obrovské rany. Celý deň som sledovala dievčatá, ako sa zabávajú na chlapoch, ktorí im píšu. Otrasné. Keď som však prišla domov, akýsi vnútorný hlas mi našepkal, aby som si tú aplikáciu stiahla aj ja. Urobila som to, len čisto zo zvedavosti.
Hneď krátko po registrácii som ho spoznala. Áno, jeho, človeka, ktorý zmenil celý môj život a dodal mu pestrosť a sýtosť. Nebol to Slovák, preto sme boli nútení rozprávať sa spolu po anglicky. Spočiatku som voči nemu bola skeptická, ale to sa zmenilo postupom času. Každý deň som sa zobúdzala s notifikáciou, ktorá mi oznamovala, že mi napísal. Začínala som mať pocit, že má o mňa konečne niekto záujem. Všetko, čo robil, mi vyčarilo úsmev na tvári – každá správa, každá jeho fotka, bol taký krásny. Začínala som mať pocit, že som sa zamilovala. Všetko tomu nasvedčovalo. Okrem spoločného písania sme si neskôr začali aj volať. Bol dokonalý. Vyzeral presne tak ako na fotkách. Jeho hlas bol hlboký, ale veľmi príjemný na počúvanie. Milovala som na ňom všetko – jeho charizmu, zmysel pre humor, spôsob, akým sa so mnou rozprával. Robil ma nesmierne šťastnou. Už som to v sebe viac nemohla dusiť, a preto som sa rozhodla, že mu poviem o svojich pocitoch. Bála som sa pocitu odmietnutia alebo výsmechu. Nevedela som, ako začať. Keď som už bola rozhodnutá začať o tom hovoriť, prerušil ma a povedal: „Chcem ti povedať, že pre mňa nesmierne veľa znamenáš, naozaj. Si skvelá osoba s tak čistým srdcom. Na nič sa nehráš. To mám na tebe rád. Teda, nielen rád, milujem to, milujem teba.“ Čože?! Povedal práve, že ma miluje? Nemohla som tomu uveriť. Nikdy predtým mi nikto nič podobné nepovedal.
Prešla istá doba. My dvaja sme si volali každý deň. Zoznámil ma so svojimi kamarátmi, aj keď len takto na diaľku. Cítila som, ako sa naša láska stáva čoraz silnejšou. Každý deň som milovala viac ako ten predchádzajúci. Aj moje okolie si všimlo, že som akási iná – viac som sa usmievala a už som viac nebola ponorená v depresívnej nálade. Ale ako to už býva zvykom, nič netrvá večne. V ten osudný večer som dostala jeho poslednú správu: „Práve som skončil v práci. Zavolám ti, keď prídem domov. Nemôžem sa dočkať tvojej krásnej tváre.“ Žiaden hovor sa nekonal. Jeden z jeho kamarátov mi napísal správu: „Je mi to ľúto, ale už ti viac nezavolá. Mal dopravnú nehodu.“ Všetko, čo sme mali, bolo zrazu fuč. Všetky naše spoločné plány o tom, ako ma v lete navštívi a že spolu budeme šťastní. Všetko bolo preč. V tom danom okamihu som cítila neopísateľnú bolesť vo svojom vnútri. Môj život sa opäť vrátil do starých koľají – depresiu striedala úzkosť. Nič mi nedokázalo pomôcť. Chcela som len, aby bol opäť tu, živý. Jediné, čo mi po ňom zostalo, boli tie krásne správy a jeho fotky, ktoré som si každý deň prezerala. A pravdaže spomienky. Tie mi nik nevezme.
Toto všetko sa udialo pred dvadsiatimi rokmi. Veľa sa toho zmenilo – dnes mám milujúceho manžela a dve krásne deti, nikdy však nezabudnem na človeka, ktorý mi dal ako prvý pozornosť a lásku, po ktorej som tak bezmocne túžila. Stále ho vidím vo svojich snoch. Stále ma to zožiera a tí, ktorí tvrdia, že čas zahojí všetky rany, hovoria to najväčšie klamstvo, aké kedy ľudstvo počulo.
Mne neostáva nič iné, len sa zmieriť s nezmieriteľným a veriť, že ho niekedy ešte raz uvidím, môjho strážneho anjela.
Tento príbeh je vymyslený a nenachádza sa v ňom (možno) žiadna zhoda s realitou.
