Zobudil som sa na hlasný rachot, ktorý sa ozýval domom. Hneď som si spomenul na Casandru. Vyskočil som z postele a zo šatníka som vytiahol zbraň. Pomaly som vyšiel z izby a začal prehľadávať dom. Prešiel som celé horné poschodie, ale nenašiel som nič. Keď som počul jemné kroky, nasledoval som ich. Nabil som si zbraň, ale to, čo som zbadal, ma prekvapilo. „Casandra?“ Zbierala zo zeme kúsky rozbitého skla. Vyzerala unavene. Rýchlo sa na mňa pozrela a začala sa ospravedlňovať. Takúto si ju pamätám – vždy sa ospravedlňovala a každému odpúšťala. V kútiku duše som bol rád, ale keď som sa vrátil myšlienkami do reality, opäť som sa na ňu pozrel s nechuťou a odporom. Odložil som zbraň bokom. Videl som, že rozbila nejaké nepotrebné sošky. Nemusel som reagovať prehnane, ale rozbila MOJE veci v MOJOM dome, takže som musel zakročiť. Zavolal som svoju slúžku. Casandra sa zdala byť prekvapená. „Čo? Na čo pozeráš? Nikdy predtým si nevidela slúžku? To si až taká chudobná?“ Pozrela sa na mňa sklamane. Bol som jej reakciou zmätený, tak som radšej zmenil tému: „Rýchlo to uprac,“ povedal som slúžke. Keď som kráčal po schodoch, započul som Casandru a jej jemný hlas: „Prepáčte, pani, viete mi, prosím, povedať, kde sa nachádza hosťovská izba?“ Čakal som na odpoveď slúžky, keďže som bol jediný, kto vedel, kde je jej izba. Chcel som sa s ňou takto zahrávať, bavilo ma to. Ale krátko na to som si spomenul na jej unavenú tvár. Vrátil som sa späť dole a povedal jej, nech ma nasleduje. Priviedol som ju do jej izby a nechal ju tam. Rozmýšľal som nad tým, ako sa s ňou budem zahrávať, akú cestu zvoliť. Pravda je, že som sa s ňou chcel zahrávať, až kým ju to nezlomí, až kým to už nebude môcť ďalej znášať. Chcem ju zničiť tak veľmi. Tak, ako zničila ona mňa. Bola to moja jediná láska, veril som jej a povedal jej všetko. Všetky tie informácie obrátila proti mne a aj keď to vždy popierala, vedel som, že to spravila ona.
Odkedy sme sa stali manželmi ubehlo niekoľko mesiacov. Aj napriek tomu, že ma nenávidel, začal sa ku mne správať… milšie. A ja… ja som sa doňho opäť zamilovala. Viem, že sa ku mne správal naozaj zle, ale to, ako sa správa teraz, ospravedlňuje všetky tie negatívne veci z minulosti. Začal byť tým človekom, ktorým bol, keď sme sa spoznali. Dokonca sme začali spávať v jednej spoločnej izbe. Keď som sa jedno ráno zobudila, cítila som sa veľmi zle. Takto to bolo už niekoľký deň. Antonio mi stále vravel, aby som šla k lekárke, ale odmietala som, lebo viem, čo je príčinou. Poviem mu to, poviem mu o dieťati, ktoré čakáme. Tajila som to, lebo som sa bála jeho reakcie, ale v to ráno som cítila veľkú potrebu mu o tom konečne povedať. Obliekla som sa a vybrala sa von z izby. Keď som prišla do jedálne, videla som Antonia, ako sedí pri stole a na niečo sa díva. Tehotenský test som mala schovaný v mikine. Chcela som ho vytiahnuť von, ale Antonio sa otočil a podal mi do rúk papiere a odišiel. „Antonio, kam ideš?“ Pokračoval v chôdzi a nevenoval mi ani jednu sekundu. Nevedela som, o čo ide, až do chvíle, kým som sa nepozrela na papiere. Nie, nie, nie… to nemôže byť pravda. Nie. Rozvodové papiere? Prečo? Bolo to jeho rozhodnutie? Prečo to urobil?
Rýchlo som si to namierila do našej izby. Nebol tu, nevedela som, kde je. „Antonio, Antonio, kde si?“ Rýchlo som kráčala do jeho kancelárie. Vošla som dnu. Bol tu. Sedel za stolom a ani sa na mňa nepozrel. „Antonio, prečo… prečo si mi dal rozvodové papiere?“ „Len ich, prosím, podpíš, Casandra,“ povedal pokojným tónom. „Antonio, pozri sa na mňa. Povedz mi, že toto je len nejaký žart.“ Nereagoval. Ani sa na mňa nepozrel. „Antonio, podpíšem tie papiere, keď mi povieš, že toto celé bol pre teba len obyčajný žart a že si ma nikdy naozaj nemiloval. Podpíšem ich, keď mi povieš tieto slová, Antonio.“ Prosím, nehovor to, prosím nie. V hlave mi vírili toľké myšlienky. „Casandra, toto celé bola len pomsta za to, čo si urobila ty mne. Stále si pre mňa bola a aj budeš iba obyčajný žart. Chvíľková zábavka. Nikdy ťa už nebudem milovať tak, ako som ťa miloval predtým, než si ma zničila.“ Vyzeral naštvane. Takýto výraz tváre som uňho videla prvýkrát. Mala som z neho strach.
Otec môjho dieťaťa ma nemiluje a nikdy nebude vedieť, že má dieťa. Nikdy už nebude mať to, čo sme mali. A to len kvôli jednému hlúpemu nedorozumeniu. „Prosím ťa, podpíš papiere, zbaľ si veci a vypadni,“ povedal chladne. Len som tam stála a rozmýšľala nad tým, čo hovorí. Nemôžem uveriť, že to spravil, že zašiel takto ďaleko. Vzala som pero a podpísala papiere. Hneď potom som odišla z jeho kancelárie a šla si zbaliť veci. Naložila som posledné veci do auta a vybrala sa ku kamarátke, u ktorej ostanem bývať.
Sám nemôžem uveriť, že som to spravil. Mala to byť len hra, ale keď som ju mal takto blízko, opäť som k nej začal cítiť to, čo pred rokmi. Tak som sa to rozhodol ukončiť a rozvod bol jedinou možnou cestou. Toto bola moja pomsta za to, ako veľmi pošpinila moje meno. Ale ani napriek svojmu rozhodnutiu necítim žiadne potešenie z toho, čo som urobil. Na chvíľu ma prepadli výčitky. Celý ten čas som bol v kancelárii. Nemohol som sa jej pozrieť do očí. Keď som počul kroky, ktoré smerovali smerom do hlavnej haly a buchnutie dverí, vedel som, že je preč. Pozrel som na rozvodové papiere a podpísal ich. To je ten dôvod, prečo ich mám, však? Aby som sa s Casandrou rozviedol.
Boli to hodiny, čo som bol zatvorený v kancelárii. Len som tak sedel, pil alkohol a pozeral do prázdna, až kým som už nemal čo piť. Casandra musí byť už desiatky kilometrov odtiaľto. Odišla presne pred dvanástimi hodinami. Dvihol som sa z kresla a otvoril dvere kancelárie. Aj keď všetky veci, ktoré boli v dome, patrili mne, cítil som sa, akoby mi niečo chýbalo. Hneď oproti kancelárii je jej izba, teda bola jej izba. Dvere boli otvorené dokorán, ako keby tam na mňa niečo čakalo. Keď som vošiel dnu, zbadal som malú krabičku, ktorá bola položená na posteli. Prepadla ma zvedavosť. Bol tam aj list, ten som však na chvíľu odložil bokom. Keď som krabičku otvoril, moje srdce sa rozbúchalo. Bol tam tehotenský test. Cas je tehotná. Čaká moje dieťa.
Pokračovanie nabudúce.
