Keď si už naša hlavná hrdinka myslela, že jej život nemá zmysel, v byte jej brata sa objavila jej prvá láska, Mark. Jeho správanie naznačuje, že aj po piatich rokoch stále prechováva city k žene, ktorá bola príčinou jeho odchodu. Dnes je tu, späť. Dostane druhú šancu?
Môj ex sa postavil zo zeme, keď ešte lapal po dychu. „Mark, prosím, prestaň,“ prosila som ho, „a poďme už.“Výraz v jeho tvári ma desil. Veľmi. Uškľabil sa predtým ako povedal: „Poďakuj sa jej, pretože keby tu nebola, aby ti zachránila zadok, bol by si už mŕtvy.“ Toto ma vydesilo ešte viac. Pomaly sa otočil a začal kráčať smerom k autu. Môj bývalý za nami rýchlo zabuchol dvere. Zrejme som nebola jediná, ktorá mala pred Markom rešpekt. Keď už sme stáli pri aute, skríkla som naňho: „Čo to ku_va bolo?“ Pozrel sa na mňa. Bolo vidieť, že je v šoku. „Si na mňa naštvaná?“ opýtal sa ma nechápavo. „Povedala som ti, že bude lepšie, ak ostaneš v aute, neposlúchol si,“ znechutene som odpovedala. „Mala som sem prísť sama,“ dodala som. „Samozrejme, a potom čo? Keby nie mňa, doteraz by si sa snažila dostať z domu. Nebuď hlúpa a zamysli sa nad tým,“ povedal naštvane. Nazval ma práve hlúpou?? Otvorila som ústa, aby som povedala niečo na svoju obhajobu, ale nedokázala som to. Mal totiž vo všetkom pravdu. Zvyšok cesty domov sme boli obaja ticho. Nezačal konverzáciu a ani ja nie. Keď sme konečne dorazili, obaja sme na chvíľu ostali sedieť v aute. Bola som prvá, ktorá prehovorila: „Nehnevám sa, ani predtým som sa nehnevala, ale tá situácia, je to ako vtedy pred rokmi. Ja už však nie som malé dievčatko, viem sa o seba postarať.“ „Viem, princezná,“ so smutným povzdychom povedal, „ale nemôžem stáť bokom a pozerať sa na to, ako ti niekto takto ubližuje, stále ťa…“ Nenechala som ho dopovedať. „Nie!“skríkla som. Zodvihla som ľavú ruku ako náznak toho, aby pochopil, že má prestať. „Nehovor to. Nehovor niečo, čo nemyslíš vážne,“ s týmito slovami som vzala svoje veci a vystúpila z auta.
„Nemôžem zmeniť to, ako sa cítim, nedokážem len tak vymazať a zmeniť svoje pocity k tebe,“ povedal som jej.„Nežiadam ťa, aby si zmenil svoje city, len o nich nehovor,“ povedala. Cítil som to sklamanie v jej hlase. „Prečo? Bojíš sa, že by si ku mne cítila to, čo pred rokmi?“ zvýšeným hlasom som sa jej opýtal. Neodpovedala. Ignorovala ma po celý čas, až kým sme neprišli k dverám bytu. „To je to, bojíš sa,“ pokračoval som. „Práve si mal možnosť vidieť, aké mám starosti. Podvádzal ma, Mark, chápeš? Musím sa dať dokopy,“ znela tak neisto. „Prečo sa správaš ako keby si ma nepoznala? Prečo sa správaš ako keby sme predtým nemali ku_va dobrý vzťah?“ chytil som ju za ruku. Krútila hlavou.„Taký skvelý, že sme ani nemohli povedať ľuďom okolo nás, že tvoríme pár?“ odpovedala. Tentokrát však bez emócií.„Nie, neopovažuj sa mi to vyčítať,“ pozrel som sa na ňu nahnevane. „Ty si bola tá, ktorá nechcela, aby o nás niekto vedel, nie ja. Ja som ťa chcel predstaviť kamarátom, rodine, ty si tá, ktorá celý náš vzťah zavrhla.“ Než stihla odpovedať, dvere od bytu sa otvorili. „Je vás počuť až na prízemie. Hádate sa ako starí manželia,“ povedal ironicky Luca. „Nič ťa do toho nie je,“ rýchlo odpovedala. „Mark, čo sa stalo?“ opýtal sa ma Luca s vražedným pohľadom. Povedal som mu o tom, čo sa stalo u jej bývalého. Len krútil hlavou. „Mark, čoskoro odchádzaš na vojnu, tak si ju prosím nenamotaj, vieš, skončí to tak, že jej ublížiš,“ povedal mi vážnym tónom Luca. „Rozumiem,“ sklonil som hlavu. Prechádzal som obývačkou, v ktorej sedela. Moja princezná. „Toľko som toho obetoval, aby sme to opäť skúsili,“ povedal som sám sebe. Vošiel som do svojej izby a zabuchol za sebou dvere. Ľahol som si na posteľ, avšak hlavou mi vírila veta, ktorú mi povedal Luca:„Skončí to tak, že jej ublížiš.“
„Luca, pozri. Našla som tento motel iba 30 minút odtiaľto,“ držala som telefón blízko tváre môjho brata. Prešlo niekoľko hodín odkedy sme sa ja a Mark pohádali. Stále nevyšiel von zo svojej izby. „Už som ti miliónkrát povedal, že mi nevadí, že si tu. Pokojne môžeš ostať spať v mojej izbe, kým si nekúpiš letenku späť domov,“ reagoval Luca. Pregúľala som očami. „Nevieme ako dlho to bude trvať a ja viem, že gauč nie je práve najpohodlnejšie miesto na spanie,“ odvetila som. „Cítil by som sa zle, keby som ťa nechal ísť spať na motel,“ odpovedal rýchlo. „Luca, ale nikde inde tu pre mňa nie je miesto.“ Povzdychol si, akoby mi dal najavo, že mám pravdu. „Môže ostať v mojej izbe,“ povedal Mark, keď vošiel do obývačky. „To sa teda určite nestane,“ povedal Luca desivým hlasom a s ešte desivejším výrazom na tvári. „Vieš predsa, že mám oveľa väčšiu izbu než ty, a taktiež o dosť väčšiu posteľ, takže by to nebol problém,“ povedal Mark, zatiaľ čo si šúchal zadnú stranu krku. „V tom prípade budeme my dvaja spať v jednej izbe a ona bude spať v mojej,“ Luca sa snažil presvedčiť Marka. „Nechcem byť zlý, ale chrápeš ako pes, takže nie,“ zasmiala som sa z plných pľúc. Luca bol na chvíľu ticho, zrejme rozmýšľal nad ponukou Marka. „Obom vám verím, takže ma nesklamte,“ povedal verdikt. „Skvelé, tak si teda prinesiem svoje veci do Markovej izby.“ Jeho izba bola skutočne obrovská… a uprataná? „Koľko času si strávil upratovaním?“ žartovala som. Keď neodpovedal, pozrela som naňho a videla som, ako sa červená. „Chcel som, aby to pre teba bolo perfektné,“ prikývol. Hľadeli sme na seba a pripadalo mi to, ako keby to trvalo celú večnosť. „Ďakujem,“povedala som nežným hlasom. „Budem sa snažiť odtiaľ odsťahovať čo najskôr to pôjde, aby som nenarúšala tvoje súkromie,“ povedala som, kým som hľadela na podlahu. Mark bol ticho. Keď konečne otvoril ústa, aby odpovedal, tak ich rýchlo zatvoril späť. Čo sa to deje?
Pokračovanie nabudúce.
Tento príbeh je vymyslený a nenachádza sa v ňom (možno) žiadna zhoda s realitou.
