Bola som unesená skupinou neznámych mužov. „Prečo práve ja?“ Sedela som zviazaná na zadnom sedadle auta. „Zavri zobák,“ povedal naštvane šofér auta. „Len rozmýšľam, čo odomňa môžete chcieť,“ povedala som. Nikto v aute nepovedal ani slovo. „Myslím tým, že určite musí byť nejaký dôvod, prečo ste ma uniesli…“ „Zavrite jej niekto ústa,“ prosil šofér auta. „Áno, pane,“ povedal chlap, ktorý sedel vzadu vedľa mňa. Otočila som sa k nemu, tvárou v tvár. Videla som len jeho oči. Zvyšok tváre mal zakrytú maskou. Pozerala som naňho. Niekoho mi pripomínal. Vyzeral povedome. „Nepoznáme sa?“ „Nie,“ odpovedal. Predtým, ako som stihla niečo povedať, mi do ramena vrazil injekciu s tekutinou. Zrazu som sa cítila veľmi slabá. Očné viečka mi spadli a zrazu všetko stmavlo.
Keď som otvorila oči, ležala som na posteli v malej miestnosti. Izba vyzerala príjemne – pohodlná posteľ, skriňa, stôl, ale žiadne okná. Stále som ale nevedela kde som a ani prečo som tu. Postavila som sa z postele a snažila som sa otvoriť dvere. Boli ale zamknuté. Čo sa vlastne stalo? Posledná vec, ktorú si pamätám je, že som sedela v aute, vedľa mňa bol záhadný chlapec a zrazu som omdlela. Čo sa stalo potom? Ako ďaleko som od domova? Hlavou mi vírilo nespočetne veľa myšlienok. Ale ten chlapec…vyzeral skutočne povedome. Keď som videla jeho oči… niekoho mi pripomínali. Áno! Pripomínali mi Erika. Erik Luther. To bolo jeho meno. Chlapec, s ktorým som strávila celé svoje detstvo. Zrazu ale zmizol. Všetci vraveli, že zomrel. Mal pohreb a všetko bolo také reálne, ale čo ak to bol on. A bol stále nažive. Ak je to on, prečo sa nikdy nevrátil späť?
Bola som v tej izbe zatvorená niekoľko hodín. Nevedela som,kde som a ani čo sa so mnou bude diať. Nevedela som ani koľko je hodín. Ležala som na posteli a pozerala som na strop. Hlavou mi neprestávala víriť myšlienka: čo ak je ten chlapec naozaj Erik? Bol naozaj celý ten čas živý? Čo s týmito ľuďmi robí? Mala som v hlave milión otázok a jediné, čo som chcela, boli odpovede. Otočila som sa smerom k uzamknutým dverám. „Pustite ma odtiaľto!“ Kričala som najhlasnejšie ako som dokázala. Postavila som sa a začala do dverí búchať. „Je tam niekto?“ Kopala som do dverí a dúfala som, že sa niekto objaví. Po chvíli som to ale vzdala. Snáď sa objaví niekto, komu budem chýbať a zavolá pomoc.
Chvíľu po tom som ale za dverami započula mužské hlasy. Rýchlo som sa postavila z postele a položila som ucho na dvere. Nepočula som takmer nič zrozumiteľne. „Kde je?“ Povedal nejaký muž s veľmi hrubým hlasom. „Je tu,“ odpovedal niekto iný. Znel ako Erik. „Je nažive?“ „Áno, pane.“ „Čo spravíme s dcérou muža, ktorý zabil mojich dvoch najlepších chlapov?“Zhlboka som sa nadýchla. Prečo by môj otec zabíjal chlapov? Čo mu urobili? „Môžeš si s ňou dnes užiť, ja si užijem zajtra,“povedal ten, ktorého oslovovali pane. Zrazu som mala hrču v krku. V žiadnom prípade sa ma žiaden z nich nedotkne. „Nie, ďakujem,“ povedal Erik. Zrazu som počula silnú ranu. Šéf mu dal facku. „Ak chceš ostať nažive, nikdy viac sa takto so mnou neopováž komunikovať.“
„Prepáčte, pane,“ potichu sa Erik ospravedlnil. „Nechaj to tak. Dnes je tvoja a užiješ si s ňou, rozumieš?“ „Áno, pane.“„Zvolaj všetkých do sály na stretnutie, vezmi aj to dievča.“ Zrazu som počula kroky, ktoré smerovali k mojej izbe. Rýchlo som utekala späť k posteli. Zaštrngali kľúče a dvere sa otvorili. Erik vošiel dnu. Na tvári mal modrinu. „Poď so mnou,“ vyhýbal sa očnému kontaktu. „Čo to máš na tvári?“ „To ťa nemusí zaujímať,“ odpovedal chladne. „Erik, si to naozaj ty?“ Stretli sa nám pohľady. „Nikto ma takto nevolá… už nie.“ „Nepamätáš si ma? To som ja, Eliza. Ty si Erik, zmizol si pred desiatimi rokmi,“povedala som a pomaly som kráčala smerom k nemu. „O čom to hovoríš?“ „Erik, všetci si myslia, že si mŕtvy. Prečo si sa nevrátil späť?“ Stála som voči nemu tvárou v tvár. „Povedal som, že neviem o čom hovoríš.“ Drsne ma chytil za ruku a vytiahol ma von z izby.
Ťahal ma dole schodmi, nepustil mi ruku. Vošli sme do miestnosti s veľkým okrúhlym stolom. „Sadni si,“ povedal potichu. „Ostatní čo chvíľa prídu.“ „Ostatní…,“ povedala som. „Áno, všetci sú mocní muži. Len rob, čo ti povedia a budeš v poriadku.“ Nechápala som, čo sa deje, ale bála som sa toho, čo bude nasledovať. „Čo odo mňa tí ,mocní muži‘ chcú?“ „Hlavne buď ticho, nepýtaj sa zbytočné otázky a potichu čakaj.“ Zrazu som v miestnosti bola sama. Odišla som z miestnosti a snažila som sa nájsť východ. Zrazu sa za mnou ozval hrubý mužský hlas: „Kam si myslíš, že ideš?“ Otočila som sa. Bol to vysoký, svalnatý muž. Mal potetované ruky. „Zrejme budeš Christiánova dcéra. Ja som Kean, šéf,“ povedal s úškrnom na tvári. „Čo odo mňa chcete?“„O tom sa porozprávame neskôr. Poď so mnou a posaď sa, drahá.“
Len som tak stála a rozmýšľala nad tým, čo povedal. Zrazu mu úsmev z tváre zmizol. Jeho tvár zrazu vyzerala nahnevane. Približoval sa ku mne, ale ja som urobila krok späť. Pevne ma chytil za ruku a odvliekol ma do miestnosti. „Daj zo mňa tie špinavé ruky preč,“ kričala som. Snažila som sa vytrhnúť z jeho zovretia. Zanechal mi na ruke modrinu. „Nie som si celkom istý, či rozumieš pravidlám, ktoré tu máme,“ povedal. Pozeral sa mi do očí. Mala som z neho strach. „Na tvojom mieste by som veľmi dobre počúval, čo ti teraz poviem.“ „Určite ťa nebudem počúvať, ty úchylák.“ Hneď som oľutovala, čo som povedala. Nepovedal nič, ale na líci som zacítila facku. Bolelo to. „Dávaj si pozor na ústa, ty ku-va, inak neskončíš dobre.“ Veľmi ma vydesil. Nezabije ma, však? To by predsa neurobil. Potreboval ma na to, aby som mu povedala informácie o mojom otcovi. Zrazu som započula kroky, ktoré viedli do miestnosti, v ktorej som sedela. Kean sa na mňa poslednýkrát pozrel, potom otočil hlavu a privítal prichádzajúcich mužov.
Rozhliadala som sa po miestnosti a zrazu som uvidela Erika. Pozeral na mňa. Ja som sa naňho pozrela so strachom v tvári. Hneď sa na mňa prestal pozerať. „Toto je Christiánova dcéra,“povedal Kean s nechuťou. Pár mužov si povzdychlo. „Otec tejto suky je zodpovedný za smrť mojich mužov!“ „Zrejme si to zaslúžili,“ prerušila som ho. „Čo si to povedala?“ „Počul si ma, zaslúžili si to.“ Udrel ma ešte raz. Tentokrát to bolo omnoho silnejšie. Erik sa na mňa vôbec nepozeral, snažil sa odvracať zrak. Bolo to zvláštne. „Chcel by som vidieť Christiánov výraz tváre, keby videl, čo sa stane jeho milovanej dcérke.“ „Môj otec ťa zabije, rovnako ako zabil tvojich mužov.“ „To si nemyslím, princezná. Moji muži sú na ceste sa ho zbaviť.“
„Čo odo mňa vlastne chceš?“ Slzy mi začali stekať po tvári. Bola som slabá. „Možno by som mal dať svojim mužom šancu ťa znásilniť, znova a znova, a zničiť ťa tak, ako tvoj otec zničil moju rodinu,“ povedal bezcitne. Prosila som ho, ale nepočúval ma. Nikto z nich. Dokonca ani Erik. Ten sa na mňa len bezducho pozeral. Zrazu sa ma zmocnili dvaja chlapi, ktorí ma odvliekli do izby, v ktorej som sa ocitla po prebudení. Keanove slová sa naplnili. Jeho muži ma znásilňovali znova a znova niekoľko dní. Nedávali mi jesť a okrem potešenia, ktoré im moje telo dávalo, si na mne vybíjali aj zlosť. Bili ma, kopali do mňa. Ležala som bezmocne na posteli a modlila sa nech už to skončí. Zrazu sa otvorili dvere a dnu vošiel Erik. Zamkol dvere ako všetci ostatní pred ním. Kľakol si k posteli a chytil ma za ruku. „Nemôžem sa pozerať na to ako trpíš.“ „Zabi ma…“ povedala som z posledných síl. „Č-čo?“ Nechápavo a vystrašene na mňa pozeral. Sadla som si a zbadala, že má v nohaviciach zbraň. Zo všetkých síl som sa natiahla a zbraň mu vzala. Nestihol zareagovať.
Teraz tu sedím so zbraňou pod svojou vlastnou bradou. Tak toto je koniec môjho života – nikdy nedoštudujem medicínu, nevydám sa a nebudem mať vlastnú rodinu. Som zbabelá, že to chcem takto ukončiť, ale ja už ďalej nevládzem. Stlačila som spúšť. Zrazu všetko sčernelo. Je konečne po všetkom.
Príbeh je vymyslený a nenachádza sa v ňom žiadna zhoda s realitou.
